Nič poriadne nevieme

Co tě vedlo k tomu, že jsi se jakožto absolventka jaderné fyziky v 80. letech přimíchala mezi ochranáře přírody?

Najprv menšia korekcia — tá jadrová fyzika síce znie vtipne, ale od tretieho ročníka som mala individuálny študijný plán z biofyziky a študijný program z jadrovej fyziky som mala výrazne skrátený. Diplom ale mám z jadrovej fyziky.

Počas vysokej školy som dosť veľa (a snáď aj dosť dobre) fotografovala a robila som aj diafóny. V roku 1987 ma oslovili ochranári s prosbou, aby som o nich urobila diafón (teda útvar z čias preddigitálnych — súbor diapozitívov synchronizovaný so zvukom, hudbou a/alebo hovoreným slovom) a na úvod ma zobrali na trojdňovú akciu v močiari na juh od Českých Budějovíc — volá sa to tuším Červené blato. „Chytila“ som sa na to, že som na vlastnej koži zistila, že tí ľudia sa zďaleka nevenujú iba rastlinkám a zvieratkám, ale že toto hnutie je všeobecnejšie, venuje sa aj kultúrnym a technickým pamiatkam a má ľahký nádych politiky. No a tak som už medzi nimi zostala, urobila zopár diafónov a veľa fotografií a diapozitívov, dnes už značnej historickej hodnoty. A za jeden z tých diafónov, o záchrane Jurského Šúru, som v roku 1989 získala cenu na prehliadke, ktorú organizovali ľudia z Lipnickej prázdninovej školy v Brne. Cenou je keramická soška a volá sa Parnas.

Když zmiňuješ Jurský Šúr, v posledních letech média informují, že na tento chráněný mokřad tlačí okolní developeři plánující stavbu tisíců domů. Nebude ta jeho tehdejší záchrana pouze dočasná?

Šúr to má asi naozaj zrátané. Na jeho okraji je veľká nezastavaná rovina v smere, z ktorého zatiaľ neprichádza nadmerne veľa áut každé ráno do Bratislavy, takže ideálny priestor pre satelitné sídlisko. Nový župan Bratislavského samosprávneho kraja síce sľúbil, že ďalšiu výstavbu nepovolí, kým nebude vyriešená cestná sieť, ale to Šúru nepomôže. Pravdepodobne by zanikol, aj keby zostali len tie vilky, ktoré tam sú už teraz. Ich obyvatelia totiž zistili, že na okraji močiara je vysoká spodná voda a v sezóne plno komárov (aké prekvapenie, kto by také niečo predpokladal, že) a že im to znehodnocuje ich investíciu a žiadajú vysušenie Šúru. Jurský Šúr je zaradený do siete Natura 2000 ako územie európskeho významu, ale asi mu to nepomôže.

Záchrana Šúru ale bola kontroverzná od počiatku, ešte sme ani nedokončili rekonštrukciu Šúrskeho kanála a už začali diskusie, či je to kanál zavlažovací (ten by pomohol) alebo odvodňovací (ten by teda nepomohol). Prínos táborov Stromu života, ktoré tam pracovali, bol teda skôr výchovný a poznávací.

No a Šúr tiež nebola naša jediná dočasná záchrana. Tesne pred Novembrom sme sanovali budovu v historickom jadre Bratislavy na Zelenej 10. Nedlho po Novembri ju nahradila novostavba — ale jedna z tých lepších, vcelku zapadá do okolitej zástavby.

Jak z dnešního pohledu vnímáš předrevoluční působení ekologického hnutí v čele se Slovenským zväzom ochrancov prírody a krajiny? Nakolik byly „dočasné“ vaše tehdejší ne/úspěchy?

Nad rozdielmi v situácii predrevolučného a porevolučného ekologického hnutia rozmýšľam dosť často. To predrevolučné hnutie bolo doslovne dosť pracovité. Od apríla do októbra sme prakticky každý víkend niekde niečo vlastnoručne robili. Z toho zostalo dosť. Drevenice všelikde po Slovensku. Niektoré z nich aj nezostali alebo už vidno, že dlho nezostanú. Dom číslo 207 v centre Banskej Štiavnice je vo výbornom stave a využívajú ho bratislavskí študenti architektúry — ich škole patrí — ale žijú v ňom aj najrôznejšie umelecké alebo ochranárske aktivity a dá sa v ňom lacno prenajať dobré ubytovanie. Trochu sme pomohli aj domu v Pouzdřanoch č. 155, kam chodí pomaly už polovica Brna na Deň Zeme organizovaný Veronikou. Existuje Múzeum dopravy, ktoré sa odvinulo zo zachraňovania starých lokomotív na Východnom nádraží.

A potom tu bola tá ideová práca — trocha vzdelávacia, trošičku politická. Myslím, že zo vzdelania v tom najširšom zmysle slova, o ktoré sme sa navzájom starali, sa prenieslo do porevolučných časov veľa a ešte dlho jeho dôsledky tu niekde okolo nás „v lufte“ budú. Z tej štipky politiky — no napríklad Kanál Dunaj-Odra-Labe, proti ktorému sme vtedy bojovali, ešte nemáme. Ani nová retranslačná stanica na vrcholku Pálavy nestojí. Ale Novomlýnske nádrže pod Pálavou sú a budú. Gabčíkovo máme, Maďari Nagymaross nemajú.

Jsou dnešní „viac pragmatickí a menej patetickí“ ochránci, jak jsi je charakterizovala přednedávnem v našem časopisu (7.G 4/2009), vůbec úspěšnější?

Je dosť ťažké nájsť meradlo, ktorým by sa tie úspechy dali pomeriavať. Greenpeace nedávno získal vyše sto tisíc podpisov proti ťažbe uránu na rôznych miestach Slovenska, spojil v tejto otázke slovenský parlament naprieč zákopmi medzi opozíciou a koalíciou a presadil zmeny do banského zákona. To je predtým nepredstaviteľný úspech. Za veľmi úspešných môžeme brať VLKov, ktorí vlastnia už dve súkromné rezervácie a môžu ich spravovať podľa svojich predstáv. Kúpiť si vlastnú rezerváciu, to sa „vtedy“ tiež nedalo. Ale obe organizácie môžu predložiť aj dlhý zoznam neúspechov.

Nové podmienky priniesli nové možnosti. Už len to podstatne rozšírené právo vlastniť majetok. Aj legislatívny proces je prehľadnejší, aspoň v tom, že každý, kto sa o to zaujíma, môže vedieť, ako vznikajú zákony a kto ich robí a môže zistiť, ako do toho zasiahnuť. V komunistickom parlamente to bolo akési mysteriózne — človek mal pocit, že všetci, ktorých vidno, sú len nastrčení a rozhodnutia sa záhadne zhmotňujú niekde v lufte medzi Hradčanami a Kremľom. Na druhej strane, protivníci zbohatli a raz si nás všetkých kúpia. Komunisti niekedy blahosklonne ustúpili od svojich rozvojových zámerov preto, lebo v skutočnosti na ne nemali peniaze. Dnešným developerom sa to nemôže stať, i keď hospodárska kríza menší dočasný útlm priniesla.

Jaká vlastně byla role slovenského zeleného hnutí kolem revoluce v roce 1989? Byla podobně významná jako u nás, zejména v severních Čechách?

Čím ďalej tento rozhovor postupuje, tým viac si uvedomujem, aká „bratislavocentrická“ je moja perspektíva. My sme síce boli zozbieraní z celého Slovenska, ale zozbierali sme sa na vysokých školách v Bratislave. Na naše víkendové a letné brigády sme chodili po celej — vtedy československej — republike, ale o tom, čo celý rok robili ľudia, ktorí na tých miestach celoročne žili, viem málo. O skúsenosti sme sa často delili s Brontosaurmi z Brna, ale zeleno zmýšľajúcich z Banskej Bystrice alebo Košíc alebo hocikde medzi tým som začala pravidelne stretávať až po Novembri.

Hviezdnou hodinou slovenského prednovembrového zeleného hnutia bola Bratislava Nahlas, 80-stranová analýza problémov životného prostredia nášho mesta. V autorskom kolektíve sa zišli vlastnými rukami po víkendoch pracujúci intelektuáli s intelektuálmi z takzvanej šedej zóny, ktorých pracovitosť bola viac duchovná. Bola to politická akcia, bola to odvážna akcia a bola to akcia, ktorá zeleným získala sympatie a autoritu. Máloktoré meno z 23 autorov, 42 recenzentov a 19 spolupracovníkov zapadlo. Niektorí zažiarili po Novembri a vyhasli, niektorí sa stali stálicami. O iných sme sa v neskorších ponovembrových časoch popálili. Ale úplne prvé sídlo Verejnosti proti násiliu, analógu českého Občanského hnutí, bolo v dvoch zapadnutých ošumelých kanclíkoch bratislavského Mestského zväzu ochrancov prírody a krajiny.

V prvých týždňoch po Novembri bolo životné prostredie veľkou témou, ovšem rýchlo sa zmenšujúcou. Aj tak sa ešte podarilo založiť ministerstvo životného prostredia a parlamentný Výbor pre životné prostredie a dokonca aj zabrániť prvému ponovembrovému pokusu o výpredaj Tatier.

Při pohledu přes řeku Moravu se občas může zdát, že po dvaceti letech se na Slovensku ochrana přírody potýká s velkými problémy: několikanásobné rošády na ministerstvu životního prostředí, jeho úsilí o vyšší emisní kvóty na CO2, kontroverzní těžba v Tatrách a jejich nová zonace, pravděpodobně žhářský útok na lesoochranářského aktivistu Branislava Baláže, stavba ropovodu přes unikátní zásobárnu podzemní pitné vody na Žitném ostrově. Jen abychom vzpomněli ty nejzmiňovanější. Jak na tom tedy současná slovenská ochrana přírody je?

To, čo sa po Novembri podarilo, je preč — parlamentný výbor od začiatku práve končiaceho volebného obdobia (vládnúca väčšina ho zlúčila s výborom pre pôdohospodárstvo — že by už vtedy čosi plánovali?), ministerstvo končí zároveň s touto vládou — zlučuje sa s Ministerstvom pôdohospodárstva SR — a výpredaj Tatier sa rozbieha vo veľkom. Aj časopis Týždeň, držiteľ medzinárodných novinárskych ocenení a štandardy morálnych hodnôt tak vysokých, že sú pre väčšinu normálnych smrteľníkov nedosiahnuteľné, mu venuje celostranové inzeráty. Ale stále sú tu konkrétne organizácie a konkrétni ľudia, ktorí sa nevzdávajú. Proti ropovodu cez Žitný ostrov sa teraz postavila najsilnejšia opozičná strana SDKÚ-DS. Snem Slovenskej akadémie vied — to je najvyšší samosprávny orgán — sa obrátil na vládu so žiadosťou urobiť zonáciu Tatier znovu a s odborníkmi a zrazu sa zdanlivo hotová zonácia opäť otvorila. Mimochodom, v Sneme to inicioval Maňo Huba, známy pred- aj ponovembrový ochranár. V Bratislave, na tom istom námestí, kde prebiehal November, sa konajú demonštrácie pod heslom „Máme radi túto krajinu, nemáme radi túto vládu“ — a opäť sa stretajú ochranári a politici a Tatry sú tam hlavnou témou.

Lenže práve počas takejto demonštrácie vyhorel dom Braňa Baláža. Dúfam, že to bude vyšetrené, nechce sa mi veriť, že to bola náhoda. A ak nebola, je to úplne nový prvok v boji mocných. Únos syna prezidenta Kováča, to bolo vybavovanie účtov medzi prominentmi. Útok na Hedvigu Malinovú — to bol prejav špecifickej agresivity, ktorá v spoločnosti je, voči náhodnej okoloidúcej. Teraz to bol útok na konkrétneho bezmocného, či od mocného, sa snáď raz dozvieme. Zatiaľ neviem, ako by sme na to mali reagovať. Finančná pomoc je fajn a je potrebná, ale to nestačí.

Co by tedy podle tebe současné neutěšené situaci pomohlo?

Nemám žiadne reálne riešenie. Napríklad by pomohlo, keby sa podarilo zbrzdiť alebo dokonca zvrátiť odchody tých nadanejších zo Slovenska. Ale na to by sa situácia musela najprv zlepšiť, a na to treba nadkritickú masu ľudí, ktorí to chcú, a tí tu budú, keď bude situácia lepšia a už sme sa zacyklili. Pritom občianska spoločnosť na Slovensku na tom nie je zle, štátna moc stále poskytuje nové a nové príležitosti na vznik nových a nových iniciatív a stále ich má kto zakladať.

Ve zmíněném roce 1989 jsi spoluzakládala Stranu zelených, naposledy před eurovolbami v roce 2009 jsi Zeleným podobně jako mnozí další veřejně vyjádřila podporu. Jak se díváš na jejich vývoj a dnešní roli?

Strana zelených, ktorú som spoluzakladala, zanikla zo zákona 1. 1. 1993 (dátum rozdelenia Československa). Tá, čo existuje pod týmto názvom dnes, je nasledovníčkou strany, ktorá sa z nej odštiepila niekedy v 1992 a pridala si do názvu „na Slovensku“. Okrem nej v rôznych obdobiach vznikali a zanikali rôzne ďalšie strany zeleného typu a všetky boli na vzdialenom okraji pozornosti. V roku 2009 som nepodporila Stranu zelených ako takú, ale jej kandidátku, ktorá na popredných miestach mala osvedčené zelené aktivistky a aktivistov. Vďaka nim určitú dôveru vtedy získala a pokračovanie tej spolupráce bolo podľa mňa jedinou možnou cestou k úspechu v nejakej reálnej, i keď nie príliš blízkej budúcnosti. Namiesto toho podpísala pred pár týždňami dohodu o spolupráci s SDĽ a do parlamentu kandiduje na ich kandidátke. Strana demokratickej ľavice je reinkarnácia strany, ktorá sa v roku 1991 pokúsila zmeniť komunistickú stranu na modernú sociálnu demokraciu a v roku 2004 splynula so Smerom. Zelení tým strácajú identitu ešte skôr, ako si ju stihli vybudovať.

Jakoby platila tvá slova z 15 let staré Poslední generace, že zelení nepřekročili tradiční pravolevé politické spektrum a nedostali se nikam — ani přes levicové recykláty jako na Slovensku, ani pragmatickou spolupráci s pravicí jako v České republice. Proč tomu tak je a kudy by se zelené strany měly vydat?

Mne sa zdá, že nielen budúci zelení politici ale aj zelení voliči si ešte len hľadajú cestu. Aj jedni aj druhí si musia realisticky uvedomiť, že možnosti akejkoľvek zelenej strany majú strop niekde pri desiatich percentách. S tým sa vláda zostavovať nedá, a nedajú sa ani presadzovať maximalistické ciele. Strana zelených môže sformulovať víziu spoločnosti, akú by chcela, ale musí sformulovať aj postupnosť malých krokov, ktoré by k nej viedli. Pri svojej potenciálnej sile nedokáže zmeniť smerovanie spoločnosti, ale môže ho korigovať práve tými malými krokmi. Myslím si, že ho môže tým úspešnejšie korigovať, čím bližšie má k vláde. Lenže čím bližšie k vláde, tým ďalej od radikálnych ambícií. Zdá sa, že potenciálnym voličom zelených aj v Čechách aj na Slovensku je bližšia rétoricky radikálna a prakticky bezmocná strana, ktorá vysoko nesie štandardu zásad a nezanecháva za sebou konkrétne výsledky, lebo k tomu ju ostatné strany nepustia. Ale tento model nie je trvalo udržateľný — sklamaný volič začne hľadať nejakú úspešnejšiu stranu, a o tej potom zistí, že je príliš pragmatická, a hľadá zase neúspešnú idealistickú.

Vedle toho jsi jednou z dlouholetých osobností feministického hnutí na Slovensku, spolupracovala jsi s feministickým kulturním časopisem Aspekt. Čím si tě na počátku 90. let získala jedna z jeho odnoží — ekofeminismus?

Ekofeminizmus som stretla náhodou — získala som štipendium na Schumacher College na kurz zelenej filozofie a jednou z hlavných tém bol ekofeminizmus. Pre mňa bola najpríťažlivejšia myšlienka, že násilie voči prírode a násilie voči žene majú spoločné filozofické korene a obe súvisia s budovaním hierarchií. Len ten, kto sa cíti niekomu alebo niečomu nadradený, chce to ovládnuť, vlastniť, použiť. Predpatriarchálna spoločnosť, teda matriarchát, podľa ekofeministiek nebola spoločnosťou, kde vládli ženy, ale spoločnosťou, ktorá nemala hierarchie alebo vládkyne.

Samozrejme, keď dospeje spoločnosť do určitého štádia veľkosti a zložitosti musí hierarchické vládnutie do istej miery využívať. Priama demokracia dovedená do úplnosti by bola nefunkčná a veľmi dobre vieme, prečo o niektorých otázkach nemožno vypísať referendum. Ale ani v najosobnejších vzťahoch je skoro nemožné nájsť niekoho, kto netúži po hierarchii — či už byť nadriadený alebo podriadený.

Co „ženského“ podle tebe našemu vztahu k přírodě schází?

Čo je špecificky ženské? Možno pozorné vnímanie Druhého, či už je to človek, rastlinka, ktorá mi klíči v kvetináči bez toho, že by som ju tam zasadila, a to ostatné medzi tým. Ale dokážu to aj muži. Mali by sme vnímať prírodu ako súčasť nášho života a nás ako súčasť „jej“ života. Na úplný začiatok začať žiť v počasí. Niekto, kto vychádza z klimatizovaného bytu do podzemnej garáže a potom ide autom do podzemných garáží svojho klimatizovaného pracoviska, svojej posilňovne, klubu, nákupného a kultúrneho centra už počasie zo svojho života dostal preč. A už nevie, aký je rozdiel medzi mestom so stromami a mestom bez stromov.

Jak z ekofeministické perspektivy nahlížíš na genetické modifikace, tedy oblast, s níž tě mají (nejen) čtenáři Sedmé generace spjati díky četným článkům o jejich vývoji, dopadech i etických souvislostech?

Genetické modifikácie sú môj nástroj na výskum štruktúry a funkcie konkrétnych bielkovín. Nie je to môj odbor, tak, ako nie je kalenie čepelí odbor drevorezbára, ale bez kvalitných nožov by toho veľa nevyrezal. Pre iných sú genetické modifikácie nástrojom zmeny rastlín a živočíchov pre prospech ich modifikátora a prípadne v ďalšom kroku pre prospech ich používateľa. Ekofeminizmus odmieta zásah do prirodzeného cyklu obnovy života — teda do podstaty genetického kódu semena. A odmieta patentovanie života — teda patentovanie génov. V tomto mu už začínajú dávať za pravdu aj súdy a niektoré patenty na gény rušia. A varuje pred kontrolou reprodukcie života trhovými mechanizmami.

Můžeme už po letech zkušeností s GMO vysledovat nějaké zřetelné vlivy na člověka nebo přírodu? Potvrdily se obavy environmentalistů ze vzniku superškůdců, genetické kontaminace či intenzivnější chemizace pěstování?

Žiadna veľká katastrofa sa neodohrala, ale tú ani nikto nečakal. Tým sa GM plodiny líšia od jadrovej energie. S jadrovou energiou je to hop, alebo trop — buďto pohoda, alebo, keď už to buchne, apokalypsa. S GMO to sú malé nenápadné krôčiky. Prvé správy o rezistencii škodcov sa objavujú, aj správy o burinách rezistentných na herbicídy. Zatiaľ rozsah rezistencie nie je taký veľký, aby GM plodiny znehodnotil. Genetická kontaminácia — teda prenos génu z modifikovanej rastliny na nemodifikovanú rovnakého druhu alebo na príbuznú divú rastlinu — sa tiež objavila. Správy máme o prenose génu na rovnakú poľnohospodársku plodinu. Geneticky modifikované plodiny tam, kde by nemali byť, už viackrát našli producenti GM semien a žalovali pestovateľov. Žalovaní pestovatelia sa bránia, že semená neukradli, že sa jedná o neželanú kontamináciu, ktorá vlastne poškodila ich, nie držiteľa patentu. Čo sa prenosu na buriny týka, neviem, či to niekto systematicky sleduje. Aj nárast používania herbicídov na ošetrovanie polí s herbicídom odolnými plodinami sa potvrdilo.

Neskrývá se však právě v těchto malých, často neviditelných, krůčcích značné riziko? Co když malé ústupky v tom, které genetické modifikace je možné povolit, povedou krůček po krůčku k dříve nepředstavitelným rozměrům, podobně jako tomu bylo například v oblasti eugeniky na začátku minulého století?

No veď práve o to ide — s GM plodinami to je jako s tou žabou, ktorej pomaly zohrievali vodu a ona sa kľudne uvarila. Keby ju hodili do už horúcej vody, bola by vyskočila a zachránila sa.

Co tedy dělat, abychom se v tom genetickém hrnci sami neuvařili? Není už příliš pozdě?

V Európe zatiaľ pestujeme veľmi málo GM plodín, na tejto ceste sme na úplnom začiatku. Ak by sme sa im chceli do budúcnosti definitívne vyhnúť, asi by nestačilo spomaliť pokrok v poľnohospodárskych technikách, asi by sme sa museli vrátiť pár krokov späť k tradičnejším, na ľudskú prácu náročnejším technikám. Lenže to my práve nevieme — naša spoločnosť verí v lineárny pokrok, ktorý smeruje od horšieho k lepšiemu.

V jednom rozhovoru jsi řekla, že „geneticky modifikované plodiny prvej generácie nám priniesli skôr problémy ako prospech“. Myslíš, že nám mohou být GMO do budoucna v něčem prospěšné?

Asi áno. V každej situácii zvažujeme zisky a straty a vyberáme, čo sa nám zdá najvýhodnejšie. GM plodiny vyšších generácií môžu priniesť skutočné výhody pre konzumentov a môžeme sa dostať do stavu takého nedostatku, že prípadné problémy prijmeme ako nutné náklady. Viem si predstaviť, že sa podobne, i keď veľmi neradi, zmierime s jadrovou energetikou, pretože nebudeme vedieť zabezpečiť iné zdroje a budeme s ňou relatívne spokojne žiť až do vážnej nehody v našej blízkosti.

Podobně argumentují mnozí zastánci GMO. Zmiňují hlavně rostoucí populaci a logicky vyšší potravinové nároky. Kritici naopak často zmiňují problém subjektivní velikosti těchto nároků či to, že potravin je dost, ale mnozí si je nemohou koupit. Opravdu si myslíš, že genetické modifikace plodin budou nutné?

My si tú nutnosť navodíme likvidáciou alternatívy. Dnes pomaly strácame vedomosť, ako tradične pestovať plodiny. Ešte máme staré mamy, ktoré žili za prvej republiky. Tie si pamätajú, čo všetko sa tu u nás pestovalo — len koľko odrôd jabĺk bolo trebárs u nás na Moravskom Slovácku. So stratou tej diverzity sa stráca aj schopnosť pružne reagovať na zmenené podmienky. Prebiehajúce zmeny klímy už prinášajú postupné zmeny vegetačných pásem, ktorým by sa snáď tradičný hospodár dokázal dostatočne rýchlo prispôsobovať, ale priemyselná veľkovýroba sotva.

Jak jde dohromady práce v laboratoři s ochranářským postojem a vnímavostí k útlaku přírody? Nabízejí se zejména pokusy na zvířatech, ale jistě by se našly i další oblasti.

Pokusy na zvieratách som nikdy nerobila — ale je to len terminologická chybička. Mnohí vedci sa môžu podobne odvolávať, a aj sa odvolávajú, že veď oni pokusy na zvieratách nerobia. To, čo robia, a čo sa deje občas aj v mojom laboratóriu, sa správne nazýva odber orgánu. Predpisy sú v súčasnosti už také prísne, že negatívne vnemy toho zvieraťa sú minimálne. Ale iste, stále je to používanie živých tvorov na naše účely. V mojom laboratóriu je ho dosť málo, my pracujeme prevažne s bunkovými kultúrami. Ale v našom biomedicínskom výskume je krok od bunkovej kultúry k človeku príliš dlhý na to, aby sa dal urobiť. Aj krok od laboratórnej myši alebo potkana k človeku je veľmi dlhý a veľmi často sa nepodarí. Keby sme ale tento výskum nerobili, nemali by sme dnes problém s udržateľnosťou dôchodkového systému.

Poviem to ešte inak: v mojom hodnotovom systéme kladiem človeka trocha vyššie než zvyšok živých tvorov. A neverím žiadnemu ochranárovi/ochranárke, ktorí majú deti alebo partnerku/partnera, že sú im rovnako drahí ako po Pálave behajúce kozy bezoárové. A že sú tie kozy vzácne!

Obory jako ten tvůj mohou působit dojmem uzavřenosti a důrazu na vědecké uplatnění výsledků. Jak s tím jde skloubit pozice vědkyně, která se občansky angažuje a navíc usiluje o popularizaci svého oboru?

Problém je v tom iba časový, ale to sa dá v istom rozsahu ustrážiť. Popularizácia vedy zase nie je ani medzi mojimi kolegami taká zriedkavá. Ostatných pár rokov učím na rôznych vysokých školách a to sa s popularizáciou vedy dobre doplňuje — obe sú formy komunikácie s dosiaľ nezasvätenými. Ani občianska angažovanosť nie je až taká zriedkavá. Keď som sa stala členkou vyššie spomenutého Snemu SAV, stretla som zopár ľudí, s ktorými sa dávno poznám zo zelených a iných pred- a ponovembrových občianskych hnutí.

Podíváš-li se zpátky, v čem jsi se odborně či eko-aktivisticky nejvíce mýlila?

Stanovovať hierarchie je vždy ťažké. Ešte v lete 1989 som bola presvedčená, že komunizmus je tu navždy a že my ochranári ho budeme iba skúšať po kúskoch „vylepšovať“. No a na jeseň bolo všetko úplne ináč. Potom sme zakladali Stranu zelených. To, čo sme vtedy robili, by som skôr nazývala chyby ako omyly. Nepoznali sme demokratické techniky. Mysleli sme, že stačí, ak dáme každému rovnakú šancu, rovnaký priestor, a nedokázali sme ani rozoznať, ani vytesniť tých, čo prichádzali so zlým úmyslom. Nikdy sme nenašli správnu rovnováhu medzi priestorom pre alternatívne názory a akcieschopnosťou v situácii, kedy neexistuje konsenzuálny názor.

A na závěr náš oblíbený evergreen: v jaké společnosti nyní podle tebe žijeme?

Stručná diagnóza? Fragmentálnej. Nedokončujeme myšlienky, vety, vzťahy, prechádzame uprostred k ďalším, a najmä — nič poriadne nevieme. Yankee z Connecticutu na dvore kráľa Artuša bol v porovnaní s nami renesančný génius.

—

Připravili Vojtěch Pelikán a Vít Kouřil. Další 7.G rozhovory najdete tady.