Kto zaplatil školné?

Poslednú reláciu v minulom roku Na hrane, ktorú na Slovensku sleduje mnoho verných divákov kanálu ČT2, venovali moderátorky Lucie Vopálenská a Alena Červenková desiatemu výročiu rozdelenia spoločnej republiky. Obecenstvo v štúdiu tvorili výlučne mladí ľudia, a hosťami boli Slováci aj Česi — Jiří Dienstbier, Ján Čarnogurský, Fedor Gál a redaktor televízie Markíza Henrich Krejča.

Debata bola rušná a vyznela v tom zmysle, že rozdelenie bola chyba, a veru ani Ján Čarnogurský, prominentný hosť, fakticky otec myšlienky samostatného Slovenska, nebol veľmi presvedčivý. Niektoré názory ma pobúrili, s niektorými som súhlasila, ale čo ma donútilo ešte v noci vytiahnuť dávno zaprášené fascikle, bolo konštatovanie, nikým z publika ani hostí nevyvrátené, že Slovákom o udržanie spoločného štátu ani veľmi nešlo.

Vyťahovala som papier po papieri: výstrižky z novín, deklarácie, letáky, dokumenty, posielané na Hrad, výzvy adresované poslancom, čísla týždenníka Kultúrny život s nekonečným radom podpisov, petície so žiadosťami o referendum, korešpondenciu s českou Výzvou občanů, hlásenia o stave podpisov, ktorých boli pomaly státisíce, a predo mnou ožívala atmosféra slovenských rokov 1991 a 1992.

Zodpovednosť médií

Keď sa tak vezme, bol to vlastne veľký boj za Československo, ktorý vtedy na Slovensku roznietilo spoločenstvo ľudí všetkých sociálnych vrstiev a národností! Sústredil sa do organizácie-neorganizácie dobrovoľníkov, ktorá si dala meno „Iniciatíva za spoločný štát“. Vznikla akosi odrazu v týždenníku Kultúrny život a v politickom Hnutí československého porozumenia, ktoré sa zrodilo na Slovensku s ambíciou byť celoštátnym. Hnutie založil v Bratislave čistokrvný Slovák, matematik povolaním a za normalizácie robotník pre podpis na charte 77 menom Vlado Čech (zahynul 44 ročný roku 1944). Hnutie síce nebolo masové, ale angažovali sa v ňom ľudia ako Erazim Kohák či Milan Lasica a Július Satinský. Myšlienka deliť štát prvý raz odznela na Slovensku, preto si slovenskí federalisti pokladali za povinnosť ozvať sa tiež. Začalo sa to debatnými večermi, i väčšími stretnutiami, ale ako sa zostrovali rozbíjačské nálady, pribúdalo ľudí, ochotných angažovať sa. A nebol to špás: „národovci“ sa neštítili hrozieb ani zastrašovania, a námestia doslova okupovali krikľúni najhrubšieho zrna — preto sa mítingy, stretnutia, debatné večery, podpisové akcie konávali skôr v uzavretých priestoroch.

Na jeden míting vo veľkom bratislavskom Dome odborov, preplnenom do prasknutia, prišiel osobne v novembri 1991 — nečakane! — s malou suitou prezident Václav Havel. Privítal ho jasot, rovný nadšeniu po majstrovstve sveta v hokeji. Keby mi vtedy bol niekto povedal, že od roku 1993 budú z nás dva štáty, bola by som sa ho spýtala, či mu šibe. Lenže — tá menšia, ale zato hlučná a násilnícka časť Slovenska zaznievala široko-ďaleko a prehlušila tú slušnú väčšinu, hoci to naozaj nebola väčšina mlčiaca. Tí, ktorým na rozdelení štátu záležalo, dobre vedeli, prečo odsabotovali referendum.

Živo sa pamätám, ako sa roku 1991 na námestí SNP z desaťtisícov hrdiel ozývalo: „Nech žije Havel!“ Pravda, médiá rozniesli do sveta predovšetkým to vajíčko, čo hodil na jednej z posledných prezidentských návštev do Havla pätnásťročný chalan.

Áno, doživotne si budem klásť otázku, do akej miery sa o rozpad Československa zaslúžili novinári na oboch stranách, ktorí po Novembri 1989 konečne mohli hlásať a hlásajú dodnes, že len zlá správa je správa. Napríklad ono veľké stretnutie s návštevou prezidenta Havla zaznamenali len okrajovo. Kto neverí, nech si to zistí v univerzitných knižniciach.

Strach oprávnený? Neoprávnený?

V redakcii Kultúrneho života, časopise-disidentovi, ktorý poskytoval Iniciatíve za spoločný štát fyzické prístrešie, sa prakticky nezatvorili dvere. Keď som sa teraz po vysielaní Na hraně v noci hrabala medzi spomínanými papiermi, padol mi do oka leták. Dobre vytlačený, zrozumiteľný, graficky účinný. Priniesol nám ho pre informáciu čitateľ, ktorý ten leták vymyslel a vo vlastnej réžii so svojimi priateľmi šíril. „Čo nás, obyvateľov Slovenska, čaká, ak sa rozpadne spoločný štát?“ A vymenoval vecne: izolácia Slovenska, ohrozenie demokracie, nebezpečie vzniku novej totality, obnovenie maďarskej otázky.

„Zníži sa životná úroveň na dlhú dobu, zabrzdí sa reforma a destabilizuje sa hospodárstvo. Nastane inflácia a ešte sa zvýši nezamestnanosť. Bude nám chýbať elektrická a iná energia, lebo väčšina elektrární je v Čechách a bude ešte drahšia. Trpkosť rozchodu medzi Slovákmi a Čechmi bude trvať aspoň dve generácie, narušia sa tým duchovné, kultúrne, spoločenské a hospodárske vzťahy. Ľudia sú len zlí alebo dobrí, či sú Slováci, Česi, Maďari… Nedajme sa rozoštvať!!!“ Takto je zakončený leták, podpísaný Občania občanom.

Rozdelenie nám vtedy pripadalo naozaj ako koniec sveta, ako hanba pre všetkých, čo to dopustia, ako nenapraviteľná tragédia predovšetkým pre Slovákov. Dnes by som to prirovnala k strachu človeka pred smrteľnou chorobou, o ktorej si myslí, že ho zahubí, a ešte nevie, že sa napokon z nej predsa len vystrábi, i keď nie bez následkov a straty času i energie.

Prečo české deti nerozumejú slovenčine

Ono totiž všetky proroctvá letáka sa viac-menej splnili: Mečiarova vláda naozaj ohrozila demokraciu, stála nás oneskorenú pozvánku do Európskej únie a totalita s úspešným populistom na čele k nám nebezpečne nakúkala. Obnovenú maďarskú otázku tu máme ako vyšitú. Životná úroveň sa nám v porovnaní s ČR parádne znížila, reforma sa zabrzdila a hospodárstvo destabilizovalo. Nezamestnanosť rastie, elektrická a iná energia je čoraz drahšia, a v dôsledku celkovej neporovnateľne horšej hospodárskej situácie sa ťažšie znáša než v ČR.

Trpkosť rozchodu, ktorá vyústila — predovšetkým na českej strane — do ľahostajnosti, je, myslím, prapríčinou, prečo české deti a mladí ľudia, ako počúvame, nemajú chuť rozumieť slovenčine. Nikto ma osemročnú neučil česky a Ferdu mravenca som rozumela perfektne, dodnes Sekorove štvorveršia milujem (…z každého je kovboj hezký, kovboj, to je kravák česky). Priemerne inteligentné dieťa sa neznáme slovenské či české výrazy dovtípi z kontextu. Pravda, pokiaľ má záujem rozumieť mierne odlišnému alebo ešte nie dosť ovládanému cudziemu jazyku. Nechuť rozumieť je doslova rozhodujúca. A naopak. To potvrdí každý pedagóg.

Už sme sa poučili

Napriek tomuto všetkému však Slovensko ako štát existuje a z vlastných gólov sa spamätáva: roku 2002 dostalo záväznú pozvánku do EÚ, Mečiarova sláva sa každým dňom mení na celonárodnú hanbu, a Slovenská národná strana, tá veľká rozoštvávateľka, sa natoľko znemožnila a zosmiešnila, že sa v posledných voľbách nedostala ani do parlamentu.

Dá sa teda povedať, že Slovensko prekonalo smrteľnú chorobu nacionalizmu, a vôbec celú trápnosť okolo vzniku samostatného štátu, i riziká, spojené so samostatnou existenciou bez skúseností? Presnejšie by bolo povedať, že je tu šanca. Tak ako má rekonvalescent šancu vyliečiť sa, pokiaľ si dá pozor. Pravda, za chyby sa platí. V prípade rozdelenia Československa sa platí do slova a do písmena. Boli by sme omnoho bohatší, keby sme boli ostali spolu, to je jasné. Možno by sme už boli v Európskej únii ako privilegovaní premianti, ktorí nepodľahli stredo- a východoeurópskemu démonu nacionalizmu. Veď keď nás tak chvália, že sme sa navzájom pri rozchode nepodrezávali (keď toto počujem, vždy sa rozčúlim), dá sa predpokladať, že v prípade zachovania federácie by sme boli inkasovali tučné odmeny — nehovoriac o tom, že ako podstatne bohatší by sme boli mali všetko ľahšie.

Voľby 2002 ukázali, že sme na Slovensku ostali občanmi. Že sme sa poučili. Len nás to stálo veľa peňazí a nižšiu životnú úroveň.

Kto je na vine

Môžeme nadávať na vlády? Môžeme aj nemôžeme. Som však presvedčená, že nejedna ťažkosť, zvaľovaná na tých či oných skorumpovancov či mocichtivcov, je dlhodobý následok rozdelenia. Mohli by sme si povedať — dobre nám tak, keby bolo bývalo referendum o rozdelení. Lenže nebolo. Takže to vysoké školné by nám mali zaplatiť tí, čo nás tak promptne a o nás bez nás rozdelili.

Nesúhlasím s názorom, že rozdelenie bolo nevyhnutné. Skôr sa prikláňam k diagnóze pani hostinskej z východného Slovenska: „Ta rozdzelili republiku, žeby bulo viac koryt. A koryt je stale málo a sviň stale vjac.“ Snáď by túto sentenciu v nárečí východoslovenskom rozlúštila aj mladšia generácia česká. Ako vyplýva z kontextu, platí pre obidve krajiny.