Když prozradíme, že autor následujícího článku pracuje jako koordinátor CEE Bankwatch Network na Slovensku, nemůže už být pochyb o tom, že onou temnou institucí myslí Evropskou investiční banku; donedávna znázorňovanou triem opic s výmluvnými gesty: nevidím, neslyším, nemluvím.
Minulý rok sme boli na Slovensku svedkami drahej informačnej kampane v súvislosti s našim vstupom do EÚ. Nepadlo v nej však ani slovo o Európskej investičnej banke (EIB), finančnej inštitúcii EÚ. A tak iba veľmi málo Slovákov vie, že každý z nich vyčlenil približne tritisíc korún na chod inštitúcie, ktorá každoročne rozdelí vyše 40 miliárd eur dotovaných úverov na desiatky kontroverzných projektov od Londýna po Bratislavu, no aktívna je aj v Lesothe či Laose.
Štyridsať rokov v temnotách
EIB bola založená Rímskymi zmluvami prijatými v roku 1957, a svoju činnosť začala už v roku 1958. Až v roku 1997, teda takmer štyridsať rokov po svojom založení, však začala poskytovať verejnosti informácie o svojich aktivitách. Stalo sa tak najmä vďaka silnejúcemu tlaku mimovládnych organizácií (MVO), ktorý podnietil EIB vydať tzv. Vyhlásenie o prístupe banky k zverejňovaniu informácií. Prvé formálne záväzné dokumenty upravujúce prístup verejnosti k informáciám o aktivitách EIB boli prijaté až v októbri 2002.
Pozornosť MVO na Slovensku vzbudila EIB po prvý krát v roku 1999, kedy si od banky požičali Železnice Slovenskej republiky (ŽSR) 200 miliónov eur, čiže takmer 10 miliárd korún. Vtedajší politici i mnohí novinári boli priam vo vytržení. „Poskytnutie pôžičky svorne kládli do súvislosti s politickými zmenami, ktoré nastali po páde Mečiarovej vlády,“ konštatujú Juraj Zamkovský a Lenka Zentková z Priateľov Zeme-CEPA. Úplne nedocenené však ostali zvláštne úverové podmienky, ktorými EIB podmienila čerpanie prostriedkov. Jednou z nich bolo aj zrušenie osobnej dopravy na regionálnych železničných tratiach. Rušeniu nedokázali zabrániť ani dva štrajky železničiarov z prelomu januára a februára 2003.
Úverové podmienky sa po rozdelení ŽSR na tri železničné spoločnosti zmenili. Ako presne, to verejnosť nevie, pretože EIB Priateľom Zeme-CEPA opakovane odmietla sprístupniť aktuálne znenie úverovej zmluvy a jej podmienok.
V tejto situácii vyznieva teda trochu paradoxne, že lídrom v transparentnosti spomedzi akcionárov EIB — členských krajín Únie — je asi Slovensko. Stalo sa tak po tom, ako ministerstvo financií v marci 2003 vyhovelo požiadavke Priateľov Zeme-CEPA a verejnosti sprístupnilo návrh úverovej zmluvy medzi SR a EIB na spolufinancovanie diaľničného obchvatu Bratislavy, ktorý bol v tom čase práve odoslaný na schválenie slovenskej vláde. Počnúc týmto dňom ministerstvo financií zverejňuje návrhy zmlúv s EIB na svojej internetovej stránke v rámci medzirezortného pripomienkovania. Ide o vedomé rozhodnutie v prospech transparentnosti, ako to Priateľom Zeme v októbri 2004 potvrdil listom štátny tajomník ministerstva Tvaroška.
Nejde však iba o úverové zmluvy, ktorých zatajenie môže teoreticky byť pri niektorých projektoch v súkromnej sfére primerané, ak by podporené projekty obsahovali citlivé informácie obchodného tajomstva. EIB zatajuje aj základné informácie o tom, že vôbec posudzuje nejakú žiadosť o úver. Kým napríklad ministerstvo financií eviduje, že v roku 2004 banke „odobrilo“ (udelilo tzv. non-objection) poskytnutie dvoch úverov pre bratislavský Volkswagen či úverovej linky (tzv. globálneho úveru) pre Tatrabanku, na internetovej stránke EIB nenájdeme o týchto posudzovaných projektoch ani zmienku. EIB veľmi rada vyhovie požiadavkám súkromných firiem zachovať úplnú mlčanlivosť o tom, že túto verejnú inštitúciu požiadali o úver a že im ho EIB zvažuje poskytnúť. Banka pri tom hospodári s prostriedkami, ktoré sú priamo alebo nepriamo dotované z verejných zdrojov, čo často v prípade podpory súkromných firiem narúša trhové prostredie.
Skryté dotácie
EIB si tak ako komerčné banky zaobstaráva prostriedky na úvery na finančných trhoch. Na rozdiel od komerčných bánk však nemusí preukazovať svoju dôveryhodnosť — tú garantuje vyše 160 miliárd eur z verejných zdrojov, ktoré členské krajiny EÚ vyčlenili na základné imanie banky. Krajiny síce splatili v hotovosti iba približne 5 % základného imania, zvyšok však musia držať v rezerve pre prípad, že by sa EIB vinou zlého riadenia dostala do problémov a tieto peniaze, alebo ich časť, si vyžiadala.
Slovensko musí do konca roku 2009 previesť na účet banky vyše 20 miliónov eur v splátkach základného imania a ďalších takmer 55 miliónov eur ako náš podiel v rezervách a iných fondoch EIB. Ide takmer o 3 miliardy korún. K „strateným príležitostiam“ však musíme pripočítať aj ďalších približne 15 miliárd korún, ktoré predstavujú nesplatenú časť nášho podielu v základnom imaní EIB. Tieto nemalé zdroje, ktoré by sa určite zišli v sektore zdravotníctva či školstva, musí Slovensko pre potenciálne potreby EIB držať v rezerve. Kým Slovensko za tieto peniaze získalo 0,25 % hlasov pri rozhodovaniach v riadiacich orgánov EIB, banka má aj vďaka tomu, že tieto peniaze „ležia v pohotovostných rezervách“, na medzinárodných finančných trhoch najvyššie možné ohodnotenie — tzv. rating AAA.
Vďaka ekonomickej sile akcionárov EIB — členských štátov EÚ, ktoré sa zriekli možnosti ináč využiť veľké balíky peňazí, si EIB na finančných trhoch môže vďaka ratingu AAA požičiavať výrazne výhodnejšie ako akákoľvek komerčná banka. To jej umožňuje aj poskytovať omnoho lacnejšie úvery ako iné banky. V prípade lacných úverov EIB teda nepochybne ide o skryté dotácie z verejných zdrojov.
Kde končia peniaze daňových poplatníkov
EIB bola pôvodne založená ako nástroj Európskeho hospodárskeho spoločenstva určený na zabezpečenie finančných zdrojov pre veľké investičné projekty, ktoré by umožnili zintenzívnenie hospodárskej integrácie medzi štátmi vznikajúcej hospodárskej únie. Inými slovami — najmä na rozširovanie medzinárodnej diaľničnej siete a letísk. Cieľom megaprojektov malo byť odstránenie rozdielov v hospodárskej úrovni regiónov, a úlohou EIB bolo obrovské prostriedky potrebné na tieto typy projektov, ktoré presahujú možnosti komerčných bánk, zabezpečiť a výhodne poskytnúť.
Od roku 1997 však môže EIB poskytovať úvery aj na rozmanité menšie projekty súkromných firiem, pričom tieto úvery majú slúžiť na dosahovanie cieľov EÚ v oblasti hospodárskeho rastu a zamestnanosti. O úvery od EIB tak môže žiadať aj široké spektrum priemyselných podnikov. Výhody lacného financovania na Slovensku využívali napríklad bratislavský Volkswagen alebo Orange (vtedy ešte Globtel). Teda podniky, ktoré sídlia v najbohatšom slovenskom regióne, jedinom, ktorý dosahuje priemernú úroveň Únie.
EIB bola pôvodne určená iba na financovanie projektov na území EÚ. Už v roku 1962 však poskytuje úvery aj mimo rámec krajín jej akcionárov. Celková výška ako aj podiel úverov EIB poskytovaných do krajín mimo Úniu sa pritom neustále zvyšuje. Najmä vďaka skutočnosti, že EIB v treťom svete neváha poskytovať úvery aj na kontroverzné projekty s preukázateľnou korupciou a negatívnymi dôsledkami na životné prostredie.
EIB napríklad spolufinancuje od prvého momentu pochybný projekt v horských oblastiach Lesotha. Ide o realizáciu plánu niekdajšej vojenskej vlády Lesotha, ako zarobiť na predaji vody do Juhoafrickej republiky preklonením 40 % toku dvoch riek pomocou niekoľkých megapriehrad a dvestokilometrového betónového potrubia. Projekt je celosvetovo známy úmrtiami stavebných robotníkov a vážnymi sociálnymi a environmentálnymi dôsledkami, navyše po zmene režimu v Lesothe sa súdne potvrdili aj dôkazy o korupcii. EIB napriek všetkému pokračuje vo financovaní projektu. Aj takto môže vyzerať rozvojová pomoc Únie, na ktorú sme nepriamo prispeli našimi daňami.
Nádej na zmenu?
V polovici mája tohto roku EIB oznámila zámer zrevidovať normy upravujúce prístup verejnosti k informáciám. Podľa MVO však bankou predložený návrh revízie neprinesie zlepšenie súčasných problémov, ale práve naopak ešte zhorší prístup občanov k informáciám o aktivitách EIB. Návrh EIB totiž nevychádza z princípu „čo nie je utajené, je verejné“, ale práve naopak iba prináša zoznam nových dôvodov, prečo EIB nemôže byť transparentnejšia. EIB sa očividne cíti viac ako súkromná banka, a nie ako inštitúcia, ktorá je dotovaná a ktorá hospodári s verejnými prostriedkami.
Je logické, že úradníci EIB majú záujem o čo najväčšiu utajenosť ich rozhodnutí, ktorými v mene banky každoročne rozdelia vyše 40 miliárd eur. Opačný postoj by však mali zaujať volení zástupcovia z krajín EÚ, ktorí banku vlastnia a riadia. Tí si, osobitne v ostatných dňoch, musia čoraz väčšmi uvedomovať, že netransparentnosť inštitúcií Únie je jednou z kľúčových príčin rastúceho „euroskepticizmu“. Neúspešné referendá o Ústave EÚ by mali byť jasným signálom k tomu, že netransparentnosť a rastúcu moc inštitúcií EÚ nie je možné brať na ľahkú váhu.
MVO združené v medzinárodnej kampani za reformu EIB „Verejné prostriedky na verejný prospech“ považujú zásadnú zmenu informačnej politiky EIB za nevyhnutnú podmienku dosiahnutia aspoň minimálnej verejnej kontroly nad aktivitami EIB. Pod vedením medzinárodnej siete MVO zo strednej a východnej Európy — CEE Bankwatch Network — ktorá ako prvá začala koncom deväťdesiatych rokov upozorňovať na problémy v EIB, vypracovali vlastný návrh princípov, ktoré by informačná politika EIB mala rešpektovať. Tento pozičný dokument následne podporilo vyše 100 MVO z celého sveta. Guvernérovi EIB za Slovenskú republiku — ministrovi financií Miklošovi — ich na začiatku júna zaslali Priatelia Zeme-CEPA, slovenský zástupca v medzinárodnej kampani za reformu EIB. Keďže princípy vypracované medzinárodnou platformou MVO nejdú nad rámec požiadaviek slovenského zákona o slobode informácií, je možné predpokladať, že na ich dodržiavaní v EIB by mal minister Mikloš trvať. V opačnom prípade bude musieť vysvetliť daňovníkom, prečo verejná finančná inštitúcia EÚ nechce rešpektovať to, čo je bežným štandardom aj v „menej vyspelých krajinách Únie“.
Pravidla pro komentáře: Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo smazat příspěvek, který nemá nic společného s tématem, obsahuje vulgarismy, rasistické a xenofobní vyjadřování či jiné urážky ostatních, obsahuje spam a komerční reklamu nebo je jinak nevhodný. Porušení pravidel může mít pro uživatele za následek dočasné nebo trvalé znemožnění vkládání dalších komentářů.
Upozornění: Publikovat články nebo jejich části, jakož i zveřejňovat fotografie a kresby z časopisu Sedmá generace nebo z jeho internetových stránek je možné pouze se souhlasem redakce.
Napsat komentář