Obrana hviezd

Toto je môj príbeh.

Na sivej, škvarou pokrytej zemi ležali dve ľudské postavy.

„Pozri sa, Sírius ešte bliká,“ povedal muž menšiemu dievčatku, pravdepodobne dcére a ukázal rukou v gumenej rukavici k jedinej hviezde na obzore. Napriek tomu, že bolo jasno (bol august a teraz prší len v decembri), na obzore bol len Sírius a na opačnej strane oblohy niekoľko tenkých prúžkov rovnako veľkých, rovnako svietiacich maličkých hviezdičiek.

„Ocko, prečo je ten Sírius iný ako ostatné hviezdy?“ ozvalo sa dievčatko.

„Vieš, kedysi bola celá obloha posiata množstvom rôznych hviezd.“

„Niektoré boli veľké, iné malé, niektoré jasné, niektoré ledva svietili. Boli medzi nimi červení obrí, bieli i žltí trpaslíci, dvojhviezdy, premenné hviezdy, otvorené i guľové hviezdokopy, novy, supernovy, hmloviny i pulzary.“

„Ale ocko, ty si vymýšľaš, „prirodzene neverilo dievča, ktorého jediným stretnutím s krásou v detstve bolo hádzanie škvary do sivých vĺn špinavého mora.

„A to ešte nie je všetko,“ pokračoval, „tie hviezdy neboli v žiadnych prúžkoch, ale vytvárali rozmanité obrazce, ktoré sa volali súhvezdia.“ „A kde sú tie súhvezdia teraz?“

„V hviezdnom nebi. Po tom, čo ľudia zrúbali na Zemi posledný strom, zabili posledné zviera, začali spracovávať hviezdy.“

„Hviezdne závody ťažili jednu hviezdu za druhou pod zámienkou, že sú už veľmi staré a na základe výnosu o likvidácii prestárlych hviezdnych porastov tieto po spracovávaní nahrádzali hviezdičkami vyrobenými v hviezdnych škôlkach.“

„A kde sú tie hviezdičky?“

„Súhvezdia na oblohe mizli a namiesto nich sa objavovali prúžky maličkých hviezd. Niektorým ľuďom to bolo divné, začali sa ozývať a protestovať proti hviezdnym holorubom, ale verejnosti sa vždy povedalo, že predsa ťažbu plánujú odborníci, hvezdári, a tí majú vzdelanie na to, aby neurobili nejaké chyby. Problém bol v tom, že po vyťažení hviezdy svetlo letelo k Zemi ešte tisíce rokov a hvezdári, ktorí naplánovali hviezdne holoruby, sa nedožili strašných dôsledkov svojej práce.“

„Ale ešte stále si mi nepovedal kam zmizli hviezdičky?,“ vytrvalo opakovalo svoju otázku dievčatko.

„Hviezdičky vyrobené v hviezdnych škôlkach boli len ľudským nedokonalým výtvorom, niektoré zničil kozmický plazmový vietor a ten zvyšok dorazili hviezdožrúti, ktoré miliardy rokov napádali len slabé a hynúce hviezdy a prirodzeným hviezdnym súhvezdiam nikdy neuškodili. Na oblohe sa začali objavovať obrovské prázdne plochy. Začali sme sa báť. Na obranu hviezd sme vytvorili skupinku ľudí, ktorej sme dali meno Hviezdoochranárske zoskupenie ORION, podľa súhvezdia vyťaženého pred desaťtisíc rokmi.“

Dievčatko zaspalo.

Na oblohe blikal Sírius, posledná prirodzená hviezda svietiaca nad Zemou.

Muž si vzdychol. Na celej Zemi boli so svojou dcérou poslednými ľuďmi. Hviezdoochranárskemu zoskupeniu ORION sa podarilo spomaliť ťažbu prirodzených hviezd. Ale čerň oblohy v noci bola stále väčšia a väčšia. Prísun potravy sa spomaľoval, ľudí začalo ubúdať. Až zostal len prastarý Sírius a oni dvaja.

„Kde sme urobili chybu, veď to všetko bolo také jasné. Dokonca pred koncom to bolo jasné aj hvezdárom.“

„Možno, že k tomu došlo preto, že sme zabúdali mená vrahov hviezd. Ničili prirodzenosť, ničili krásu na ich mená sa zabúdalo. A oni s tým kalkulovali. Ničenie v anonymite im pripadalo bezpečné.

A potom sme boli strašne sebeckí, na oblohe mizli hviezdy a my sme stále riešili len svoje, ľudské problémy. Aby sme sa MY mali dobre, aby sme MY boli pekne oblečení, aby sme MY nemali psychické problémy.“

„Veď aj ja, aby som mal JA pokoj, tak som raz písal úvodník do časopisu Siedma hviezda, namiesto toho, aby som sa pripútal k Veľkej Medvedici, ktorú vtedy začali ťažiť.“

„Nezabúdať mená vrahov hviezd, myslieť na problémy hviezd, nezabúdať mená vrahov hviezd…“

Muž pomaly zaspal.

A na oblohe blikal Sírius.

Prvá prirodzená hviezda oblohy nad novou Zemou. V mori ticho plávali trilobiti. Evolúcia v neporazenej Prírode mohla opäť začať.