Pamiatka zosnulých jedlí

Bola to taká obyčajná jedľa z východného Slovenska.

Narodila sa v roku 1670, v čase, keď v jej okolí vo východoslovenských stoliciach Rakúsko – Uhorska bola vyhlásená šľachtická insurgencia – povstanie. Malé, ľahké jedľové semienko zavial vietor ďaleko od materskej jedle, a to zapadlo do hlbokého machu na hnijúcom kmeni obrovského jedliska, ktoré rástlo na Čergove presne od úmrtia kniežaťa Svätopluka v roku 694. Ako šesťstoročného dedka ho v roku 1494, dva roky po objavení Ameriky Krištofom Kolumbom vyvrátil vietor a položil na zem. Sto sedemdesiat šesť rokov vo vlhkom pralese rozložilo kmeň až sa konečne v roku 1670 stal podkladom pre vznik novej jedličky. V čase keď bol Tököly, tureckým sultánom vyhlásený za kráľa Uhier, porazený pri Prešove, mala jedľa 14 rokov, pozerala sa na zem v výšky pol metra, pretože jej doteraz zacláňali životodarne Slnko prastarý buk s obrovským jaseňom. Keď v marci roku 1713 v Liptovskom Mikuláši popravili Jura Jánošíka, buk nahlodaný zvnútra hubami, mravcami a rozkloktaný ďatľami spadol a zobral so sebou aj ešte celkom zdravý jaseň.

Nad jedľou sa konečne objavil kruh modrej oblohy a ona začala veľmi rýchle priberať na objeme i na výške. V čase keď v roku 1785 Jozef II. zrušil v Uhorsku nevoľníctvo, mala sto pätnásťročná jedľa výšku 40 metrov a priemer kmeňa 114 centimetrov.

Bachova reforma (1853), ktorá rozdelila Uhry na 5 dištriktov a 45 žúp zastihla sto osemdesiat tri ročnú jedľu v plnej sile a nádhere vyčnievať nad jedľovo-bukovým lesom Čergova. V jej okolí sa začali objavovať prví uhliari z blízkych dedín Olejníkov a Majdan, ktorí ale našťastie pre ňu venovali pozornosť len statným bukom.

Keď vláda prvej Československej republiky rozhodla 20. mája 1938 povolať do zbrane jeden ročník záložníkov a príslušníkov technických a špeciálnych oddielov, na jedľu napadal celkom nečakane sneh. Májové ochladenie nemohlo ale silnej a zdatnej 268 ročnej jedli ublížiť.

Ďalších šesťdesiat rokov skrývala pod svojím hustým ihličím pastierov jalovíc i vlčie mláďatá, ktoré sa náhodou zachránili pred poľovníckym prenasledovaním. Odolala horiacej hromade niekoľko desiatkov kubíkov bukového dreva, keď na neďalekej míli zaspal nepozorný uhliar z Majdanu a nedal pozor na bukové štiepky zahádzané hlinou.

Doba sa ale pomaly menila. V lesoch pri jedli sa objavovalo čoraz viac ľudí. Nezaujímali ich kvety, motýle, voda, tráva či bystrušky. Išli po dreve.

Naša jedľa videla zánik stoviek svojich súkmeňovcov, ktorí mali tú smolu, že ležali blízko ciest či odvozných miest, tak dôležitých podľa človeka pre „rozvoj“ lesa. Ona sama prežila pretože vyrástla na stromom, značne neprístupnom svahu. Bohužiaľ do krajiny medzi riekami Moravou a Tisou zavítala nová móda.

Zdobenie hrobov čerstvou, zdravou jedľovou čačinou. Ľudia majú možno v svojej prapodstate zakliate zbytočné zabíjanie živých bytostí. A tak po podrezávaní oviec, zabíjaní otrokov vymysleli na Slovensku rezanie jedlí. Len tak. Pre kúsok živého jedľového ihličia, ktoré sa aj tak ocitne za dva týždne na smetisku za cintorínom. Miesto spomienky na zosnulých – zabíjanie živého. Pokrytectvo dvadsiateho storočia.

To všetko naša jedľa netušila.

A tak s prekvapením sledovala, keď sa do jej tela zaryla Husquarna s dobre nabrúsenou a namazanou reťazou. Chvíľu ešte vnímala opitých drevorubačov v modrooranžových montérkach a potom s hrmotom spadla na zem.

Jej konáre si vyobliekané paničky pokúpili v Prešove a v Košiciach v podobe vencov a 20. novembra roku 1998 sa všetko jej ihličie definitívne ocitlo na smetiskách východoslovenského regiónu.

Napriek tomu, že jedľa zažila tereziánske i jozefínske reformy, roľnícke povstania, prvú i druhú svetovú vojnu, bola to taká obyčajná východoslovenská jedľa.

Do jej obyčajného, machom obrasteného tela už ale nikdy nezapadne jedľové semeno, tak ako sa to podarilo pred 327 rokmi jej. Oholený kmeň skončil na neďalekej píle a po jedli zostala len ryha v svahu.

A vôbec, potrebuje niekto klíčiace jedľové semeno, keď poriadna čačina bude až za stovky rokov?

Rúbme na hroby, kým je čo!

Kresťanský sviatok „Pamiatka zosnulých“, alebo „Všetkých svätých“ má svoj predobraz v starom keltskom sviatku „Samhain“. Samhain (Smrť leta) znamenal pre našich keltských predkov začiatok nového roku. Ak sa vám zdá zvláštne začínať rok 1. novembra, uvedomte si, že keltský národ bol národom poľnohospodárov a obdobie rastu začína skutočne zimným zasiatím obilia, zasadzovaním nového života do spiacich polí.

Pápež Gregor III. v ôsmom storočí určil Sviatok všetkých svätých na 1. novembra, neskôr sa z neho vyvinula aj Pamiatka zosnulých – Dušičky, ktorá pripadá na 2. novembra. Na Slovensku nechávala na Dušičky cez noc na stole chlieb alebo iné potraviny Ľudia si tak chceli uctiť zomrelých, ktorí mali v tom čase prísť do domu. Na hrob dávali naši predkovia mätu a zapaľovali sviečky. Kto nemohol ísť na cintorín, tak aspoň doma zapálil pre každého zomrelého v rodine po jednej sviečke.

Ani Kelti ani Slovania na Samhain či Dušičky nezabíjali živé stromy. Táto výsada prislúcha len našej civilizácii dvadsiateho storočia. Civilizácii pokrytectva.