Petra Kelly — život „zelenej“ političky

Narodila sa 29. novembra 1947 v bavorskom Günzburgu, rodnom meste Jozefa Mengeleho, ako Petra Karin Lehmann. Otec rodinu čoskoro opustil. Petru vychovávala nezávislá a radikálna stará mama, vojnová vdova Kunigunde Birle. Od malička jej čítala noviny. O tridsať rokov neskôr svoju vnučku doprevádzala na protivojnové demonštrácie, pomáhala jej agitovať za novú Stranu zelených.

V roku 1958 sa jej matka vydala za Johna Edwarda Kellyho, dôstojníka armády USA, v tom čase umiestneného v Nemecku. Keď J. Kellyho preložili naspäť do USA, išla s rodičmi, hoci nevedela anglicky. Po dvoch rokoch bola najlepšou žiačkou strednej školy, počas štúdia politológie vo Washingtone DC bola vyznamenaná ako najlepšia zahraničná študentka roku, štúdium ukončila „cum laude“. Už na strednej škole mala vlastnú rozhlasovú reláciou o ženských právach, o demokracii, o ľudských právach. Zapojila sa do hnutí za občianske práva a proti vojne vo Vietname. Ako dobrovoľníčka pracovala v prezidentskej kampani Roberta Kennedyho.

V roku 1959 sa narodila jej sestra Grace Patricia Kelly. Grace ako osemročná ochorela na zriedkavú rakovinu očí. Petra Kelly sa pokúšala sestre pomôcť. Keď to nešlo medicínsky, pokúsila sa o zázrak a obrátila sa hneď na najvyššieho – docielila pre Grace osobnú audienciu u pápeža Pavla VI. Jednať priamo s ľuďmi, ktorí sú pre väčšinu z nás nedostupnými autoritami, jej nikdy nerobilo problémy. Nerobilo jej problémy ani oznámiť im, že sa mýlia. Svoje vystúpenie z katolíckej cirkvi zdôvodnila listom pápežovi Jánovi Pavlovi II. Osobné urobila politickým. Pri každej pápežovej návšteve Nemecka mu písala ďalší otvorený list. „Vitajte v krajine, v ktorej bolo upálených najviac čarodejníc“, písala v roku 1987. Do svojich dvanástich rokov sa chcela stať mníškou a odísť do Afriky pomáhať deťom. Ako dospelá odmietala vzťah Matky Terezy k chudobe. Matka Tereza chcela zmierňovať osud chudobných. Petra Kelly jej vyčítala, že svoj vplyv nevyužila na to, aby sa pokúsila zmeniť inštitúcie, ktoré chudobu spôsobujú, aby bojovala s jej príčinami a nie s jej dôsledkami.

Grace Kelly prehrala svoj boj s rakovinou v roku 1970. V roku 1973 Petra Kelly založila „Združenie Grace P. Kelly na podporu výskumu rakoviny detí.“ Mala víziu „detskej planéty“, kde by deti čakala nielen optimálna diagnostika a liečba, ale aj prostredie, ktoré by im pomáhalo žiť s ich ochorením. Miesto, kde by deti aj ich rodičia dostali psychologickú aj sociálnu pomoc. Bola neúnavnou – a úspešnou – lobbistkou chorých detí. Zháňala peniaze na výskum detskej rakoviny. Napríklad v roku 1986 získala od nemeckého spolkového snemu 2 milióny mariek.

Smrť sestry priviedla Petru Kelly k otázke, prečo deti ochorejú na rakovinu? Jej odpoveďou bola atómová energia. Gracin otec bol v Hirošime krátko po výbuchu bomby. A v USA rodina bývala v blízkosti atómového reaktoru. Petra Kelly celý život bojovala proti akémukoľvek využívaniu atómovej energie, či už mierovému v elektrárňach, alebo vojenskému v zbraniach. Požadovala okamžité uzavretie jadrových elektrární, úplnú demilitarizáciu Nemecka a rozpustenie NATO.

V roku 1979 spolu s ďalšími ľuďmi z protiatómových a antimilitaristických hnutí kandidovala vo voľbách do Európskeho parlamentu za „Iné politické združenie: Zelení“. Ziskom 3,2 % hlasov neprekonali 5% hranicu. V januári 1980 spoluzakladala v Karlsruhe novú politickú stranu – Stranu Zelených. V roku 1983 získali Zelení vo voľbách do spolkového parlamentu 5,6 % hlasov, čo znamenalo 27 mandátov. Jeden z nich jej patril.

Petra Kelly si Stranu Zelených predstavovala ako „anti-stranícku stranu, ktorá je natoľko nepohodlná, že presadzuje utópie – feministické, pacifistické, ekologické.“ Strana chcela byť nielen programovo, ale aj organizačne iná, ako tradičné strany. Jej vedenie bolo decentralizované, namiesto jedného predsedu malo troch hovorcov. Aby si predstavitelia strany nenavykli na moc, zaviedli tzv. rotačný princíp. Poslanci spolkového snemu mali v polovici volebného obdobia odstúpiť a odovzdať mandáty vopred určeným nasledovníkom. Petra Kelly to odmietla. Dokonca kandidovala v dvoch po sebe idúcich volebných obdobiach. Rotačný princíp neskôr Zelení zrušili, ale tretiu kandidatúru Petre Kelly žiadna krajinská organizácia neumožnila. Petra Kelly bola poslankyňou spolkového snemu od roku 1983 do decembra 1990.

Ako feministka nachádzala Petra Kelly inšpiráciu u žien tretieho sveta. Pomohli jej pochopiť súvislosť medzi násilím voči prírode a násilím voči ženám, to že mnohé spoločenské aktivity sú na úkor žien, detí, prírody – teda to, čo je základom ekofeminizmu. Od ekofeministiek sa tiež naučila rešpektovať znalosti ľudí žijúcich v kultúrach veľmi vzdialených životnému štýlu rozvinutých krajín – napríklad ľudí z dažďových pralesov. Ako členka zahraničného výboru Spolkového snemu sa zasadzovala za ľudské práva tzv. nereprezentovaných národov, proti ničeniu prírodného prostredia v treťom svete, proti zbedačovaniu jeho národov a postupne si uvedomovala, aké eurocentrické je naše mierové, ženské a environmentálne hnutie. V politike jej vlastnej Strany Zelených postupne nezostávalo miesto na vnímanie súvislostí medzi bojom žien za záchranu lesov alebo riek a bojom Zelených v rozvinutých krajinách za hodnoty ako „malé je krásne“, nezostávalo miesto na otázky ekofeminizmu a duchovnosti. Práve z prostredia ekofeministiek vyšla v roku 1991 „Deklarácia vzájomnej závislosti“ – princíp, z ktorého podľa Petry Kelly treba vychádzať, ak máme účinne riešiť problémy životného prostredia, hospodárskych vzťahov a ľudských práv. Zaoberať sa technickými aspektami jednotlivých ekologických problémov považovala za nedostatočné. Ženy, predovšetkým ženy tretieho sveta, doplácajú na tieto problémy ako prvé. Sú ale aj pripravené a ochotné brániť sa ako prvé. Práve preto v nich videla Petra Kelly zdroj nádeje. Ženy podľa nej majú iný vzťah k moci. Podľa jej vlastných slov: „… v každom prípade dokážu lepšie počúvať. Museli by si ale predovšetkým vydobyť právo byť práve také priemerné, ako sú mnohí muži v dobrom postavení. Ženy v politike musia byť dnes aspoň dvakrát také dobré ako muži, ak majú obstáť!“

Antimilitarizmus Petry Kelly sa formoval v šesťdesiatych rokoch v USA v hnutí proti vojne vo Vietname, ale aj v Európe počas Pražskej jari. V auguste 1968 bola so svojou starou mamou v Prahe a na päť dní sa ocitli v domácom väzení v hoteli blízko Václavského námestia. Obdivovala postoje prezidenta Svobodu a Alexandra Dubčeka v prvých dňoch po invázii vojsk Varšavskej zmluvy. A neskôr Jana Palacha. A uvedomovala si, že široký občiansky nenásilný odpor sa rozplynul po niekoľkých týždňoch. Štátom riadeným mierovým hnutiam v komunistických štátoch v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch neverila. Ako poslankyňa ale podporovala disidentov v strednej a východnej Európe. Ňou obdivovaný občiansky étos videla opäť v októbri a novembri 1989 v uliciach vtedajšej NDR, v decembri v uliciach Prahy.

V roku 1990 doprevádzala Dalajlámu na jeho návšteve v Prahe. Dalajláma vtedy dostal otázku, akú formu obrany považuje za najvhodnejšiu pre východnú Európu. Odpovedal, že akákoľvek vojenská obrana nemá zmysel a jediná účelná je občianska, nenásilná, nevojenská obrana – taká, akú štyridsať rokov praktizujú Tibeťania. Vyslovil tým aj názor Petry Kelly, i keď asi nepovedal to, čo od neho jeho hostitelia čakali. Podľa jej predstáv malo NATO upustiť od vojenského programu a preorientovať sa na občiansku a sociálnu obranu, obranu, vyžadujúcu diskusiu, mediáciu, trpezlivosť.

Dalajlámu Petra Kelly podporovala od sedemdesiatych rokov. Čínsku okupáciu Tibetu vnímala ako jeden z najhorších prípadov porušovania ľudských práv. Ako poslankyňa ho pozvala v roku 1983 na návštevu Nemecka. V roku 1987 predložila v spolkovom sneme rezolúciu k ľudským právam v Tibete. Bola prijatá jednomyseľne. Čína sa netešila. V roku 1989 zorganizovala v Bonne medzinárodný hearing o Tibete a ľudských právach. O Tibete vydala aj niekoľko kníh.

Priepasť medzi tým, čo si želala, a každodennou politickou praxou v Bonne, bola hlboká. Jej vlastní spolustraníci často nemali pochopenie pre jej koncepty. Často sa cítila osamelá a vyčerpaná, ale nestrácala kontakt s problémami bežných ľudí. Denne dostávala desiatky listov a na všetky osobne odpovedala. V počítači pripravený univerzálny list alebo služby asistentov pre ňu alternatívu nepredstavovali. Počas svojich zahraničných ciest nadväzovala kontakty s občianskymi aktivistami, s bojovníkmi za ľudské práva, s odporcami atómovej energie. Svet mala zmapovaný dobre: keď opúšťala spolkový snem, zaberal jej archív kontaktov tri miestnosti.

Začiatok deväťdesiatych rokov bol v znamení znovuzjednotenia Nemecka. Petra Kelly by bola uprednostnila konfederáciu dvoch navzájom solidárnych štátov. Uprednostnila by demilitarizáciu bývalej NDR pred prechodom armády pod západonemecké velenie. Neverila vojakom, ktorí deklarovali svoju lojalitu akémukoľvek veleniu. Rovnako neprijateľné bolo pre ňu zakonzervovanie predstaviteľov politickej a ekonomickej moci a súdnictva v ich funkciách. Po páde železnej opony považovala za nutné pomôcť východnej Európe, mala víziu nezávislej, neutrálnej Európy, ktorá by zahrnovala aj vtedajší Sovietsky zväz. V nutnosti transformácie východoeurópskych štátov videla šancu na ekologickú a sociálnu prestavbu, na realizáciu vízií zakladateľov Strany zelených. Súčasne videla, že vývoj ide presne opačným smerom. Varovala pred zjednotením Severu proti tretiemu svetu, ktorému by zostala úloha surovinového zdroja a skládky odpadu bohatých štátov.

Petra Kelly bola po celý život veriaca a súčasne kritická voči mocenským štruktúram katolíckej cirkvi. Požadovala, aby nová ústava znovuzjednoteného Nemecka zakotvovala oddelenie cirkvi od štátu. Ako protiklad k centralizovanej moci cirkevných otcov stavala Petra Kelly „…zdola prichádzajúcu feministickú teológiu, hľadajúcu celostný obraz Boha a celostný, integrovaný, humánny obraz cirkvi… Cirkvi musia konečne prestať s kázňami o Ježišovi, postrádajúcimi akúkoľvek skúsenosť, cudzími svetu vyčítanými z písiem. Ježiš je muž, ktorý v sebe ženské črty nepotláča, ale ich integruje a rozvíja. Vo svete, v ktorom sú život a prežitie spochybnené, je práve takýto Ježiš príkladom a šancou súčasne.“

Petra Kelly kritizovala cirkev aj za stanovisko k prerušeniu tehotenstva. Pre ňu bolo oveľa horšie, že ročne zomiera vo svete 15 miliónov detí od hladu – smrť, ktorej by mohla zabrániť suma vydávaná denne za zbrojenie – alebo suma zodpovedajúca sotva tretine cirkevnej dane vybranej za rok v Nemecku. Od cirkvi očakávala aj príspevok k vytvoreniu novej kultúry lásky, nového vzťahu medzi mužom a ženou, novej erotiky. Vo všetkých spoločenských oblastiach mal byť podľa nej zvýšený význam ženského princípu, aby mužský a ženský princíp mohli postupne dospieť k harmónii.

Láska mala významné miesto v jej živote. Potrebovala blízku bytosť, s ktorou by sa zhodla, na ktorú by sa mohla spoľahnúť. V jej živote sa postupne vyskytlo viacero mužov. Posledným bol generál vo výslužbe Gert Bastian, spoluautor „Krefeldskej výzvy za mier a odzbrojenie“, Petrin spolubojovník proti atómovej energii. Bastian odišiel z aktívnej vojenskej služby v armáde na protest proti rozmiestneniu amerických zbraní hromadného ničenia v západnej Európe. Ich vzťah bol zložitý. Bastian bol ženatý. Svoju manželku opustiť nechcel, Petru Kelly opustiť nedokázal. Doprevádzal ju na každú politickú akciu, každú konferenciu, každú demonštráciu. Od roku 1985 s ňou býval v Bonne, cez víkendy navštevoval svoju manželku a dcéru v Mníchove.

1. októbra 1992 Gert Bastian Petru Kelly v spánku na lôžku zastrelil a sám spáchal samovraždu. Stranu Zelených ich spoločná smrť zaskočila. V Bonne pripravili oficiálnu rozlúčku s obomi. Kunigunde Birle sa je odmietla zúčastniť. Nechcela vidieť na jednom pódiu vedľa seba obrazy páchateľa a obete. Vtedy to tak ešte mnohí nevnímali. Dnes už pochybuje málokto, kto sa o život a smrť Petry Kelly zaujímal či zaujíma.

Má dnes Petra Kelly v nemeckej Strane Zelených nasledovníčky? Ministerka pre ochranu spotrebiteľov Renate Künast má jej energiu a priamočiarosť. Predsedníčka Zelených Claudia Roth má čosi z jej idealizmu i pacifizmu. Obe sú súčasne iné. Reprezentujú Stranu Zelených, ktorá je súčasťou vládnej koalície. To znamená záväzky, veľké možnosti aj nutnosť veľkých kompromisov.