Podľa čoho poznáte ich?

Časopis 7.G čítam s potešením už od jeho vzniku a dlhšie ako polovicu jeho dvadsaťtriročnej existencie sa podieľam na tvorbe jeho obsahu — čiže som pozitívne predpojatá. Má za sebou lepšie i horšie časy, ale sústreďuje sa na okruhy, ktoré ma už asi tridsať rokov zaujímajú a v ktorých som aj všeličo aktívne (u)robila. Píše o životnom prostredí v najširšom význame slova, o takzvanej zelenej politike, kriticky analyzuje ekonomiku voľného trhu a píše o jej alternatívach, prináša rozhovory s ľuďmi, ktorých považujem za zaujímavých, má aj kultúrnu rubriku, ktorá sa venuje výtvarnému umeniu, knihám, filmom, hudbe.

Presne to isté by som mohla napísať o časopise Zem a Vek. Ešte by som mohla dodať, že to je mesačník, má veľmi dobrú grafickú úpravu, je plnofarebný a tlačený na lesklom papieri, takže rubriky s reprodukciami výtvarných diel sú technicky vynikajúce. Obálka je v elegantných temných tónoch — prevláda čierna, sýto zelená, modrá, sem-tam okrová. V ročníku 2014 je názov časopisu vyskladaný zo slnečníc, známeho symbolu nemeckých Zelených. A, na rozdiel od 7.G, má už stabilné miesto v distribučných sieťach časopisov i kníh. Predáva ho najväčšia sieť novinových stánkov Mediaprint-Kapa a najsilnejšia sieť kníhkupectiev Panta Rhei.

Väčšie, ako malé množstvo nesúhlasu

Článkom v časopise Zem a Vek, ktoré vymenúvam v úvode, nemám veľa čo vytknúť. Ten o GMO by som aj ja napísala podobne, len páky spoločnosti Monsanto na slovenských ministerstvách by som nespomínala — žiadne dôkazy o nich nemám. S mnohým v rozhovore so slovenským pedológom Jurajom Hraškom Pôda je prírodný zdroj a my si ho ničíme môžem súhlasiť, kým hovorí o pôde. Ak ale zo zlého stavu sveta obviní sedem rodín a „…všetky patria do klanu Rotschilda a Rockefellera a členovia všetkých týchto rodín sú chazarskí židia“, zježím sa. Príbeh C. C. Pattersona, osamelého bojovníka proti znečisťovaniu životného prostredia olovom v benzíne a proti petrochemickému priemyslu v mnohom pripomína príbeh Rachel Carson a jej boja proti pesticídom. Snáď len maličkosť, slová ako „priemyselná konšpirácia“, „precedens … priemyselných konšpirácií“ nepatria do mojej aktívnej slovnej zásoby. Popis participatívneho managementu v brazílskom Semco holdingu v článku Firma v rukách zamestnancov alebo reportáž o úspechu lokálnej meny Širocký sokol sa ničím nelíšia od podobných článkov v 7.G. Podnikanie ako nástroj zmeny dáva za príklad Agrokruh Jána Šlinského, ktorého som aj ja zákazníčkou-investorkou.

Je teda časopis Zem a Vek prevažne „náš“, až na menšie zaváhania, alebo o ňom platí, že diabol sa skrýva v maličkostiach? Predovšetkým tu nejde o maličkosti, obsahu, s ktorým sa neviem stotožniť, je v časopise množstvo väčšie, ako malé. Ale ešte vždy mi zostáva pochybnosť: mám zavrhnúť časopis len pre to, že s časťou, i keď teda väčšou časťou, jeho obsahu nesúhlasím?

O milimeter viac

Nesúhlas nemôže automaticky znamenať odmietnutie. Jedným z problémov zeleného hnutia na Slovensku je malá tolerancia k iným názorom — každý hľadá takého spolupracovníka, takého politika, takú politickú stranu, ktorí zrkadlia jeho zmýšľanie. Ale spomínam si aj na prelom rokov 1989—1990, keď sme v bývalom Československu zakladali Stranu zelených a naša počiatočná prílišná tolerancia a snaha byť otvorení pre všetky prúdy viedla k príliš ľahkej infiltrácii ľuďmi, ktorí ju temer zničili skôr, ako vznikla.

Akú mieru tolerancie k inakosti by si zaslúžil Zem a Vek? Okrem už spomínaných environmentálne zameraných tém nájdeme v časopise aj pravidelnú rubriku o alternatívnych, aspoň čiastočne hospodársky samostatných komunitách z rôznych krajín sveta, o prírodne priaznivých technológiách, o chemických kontamináciách tovarov, ktoré bežne kupujeme a ktoré sleduje aj Greenpeace. A potom prináša sériu o technikách prežitia kolapsu a súčasne v tomto i v iných materiáloch sugeruje, že kolaps bude totálny a v novej spoločnosti nebudú platiť dnešné pravidlá. Napokon aj v seriáli o alternatívnych komunitách sa vždy reportéri pýtajú, ako sú pripravené na prežitie, keď už nebude svet „tam vonku“, za hranicami komunity, taký, aký ho poznáme. V rubrike „Bez masky“ prináša profily známych osobností ako Madeleine Albrightová, Václav Havel, Júlia Tymošenková alebo Albert Einstein, formulované tak, aby opisovaní vyzneli ako účastníci globálneho sprisahania. Nie sú ilustrované fotografiami, ale kreslenými portrétmi — a zručný maliar dokáže jemne zdôrazniť niektoré črty tak, aby portrét vyznel, ako má — tvrdo a nesympaticky.

Tak z časopisu vyznieva celý svet: na jednej strane hŕstka mocných, ktorí majú ekonomickú, politickú alebo mediálnu moc, ktorí sú navzájom nejako prepojení a riadia vývoj vo svoj prospech. A vlastný prospech im nestačí, ešte sa snažia riadiť svet v neprospech nás, bežných ľudí. Iste, tí, a mnohí iní, ľudia sú kritizovateľní. Ja ale pripúšťam, že to zlé vo svete môže vznikať samovoľne, prebyrokratizovanie môže byť dôsledkom lenivosti úradníkov alebo politikov, z medzier vo vzdelaní alebo i z úprimného presvedčenia o pravde, ktorá sa nezhoduje s mojou. Iste, ide im o vlastný prospech, ale často sú škody, ktoré narobia, len tým, čo Američania vzletne volajú „collateral damage“, vedľajšou škodou. Pre autorov Zeme a Veku to však je dômyselne naplánovaný zámer v rámci prípravy Nového svetového poriadku.

Vtáka poznáš po perí, človeka po reči. Slová používané autormi Zeme a Veku sú vždy o milimeter viac, ako by bolo potrebné, nabité emóciami ako hnus, hnev, strach. Politici, ktorí rámcovo schvaľujú politiku USA alebo podporujú Izrael, sú vojnoví štváči. USA špicľuje. Kritik Zeme a Veku je mravokárca. Pussy Riots sú vulgárne kvázihudobníčky. Ale nájde sa aj pozitívna emócia: Ľudstvo sa preberá z tisícročnej hibernácie. Autori textov používajú rozkošatené citovo podfarbené vety, ktoré dokážu podprahovo vzbudzovať negatívne emócie. A nikde, ale naozaj nikde ani stopa humoru. Aj tým sa líšia od 7.G.

Synkretické Mlčanie

Časopis sa stavia kriticky k mnohým systémom a ideológiám: k liberalizmu, kapitalizmu, fašizmu, nacizmu, sionizmu. Dokonca sa pokúša dokázať kolaboráciu sionistov s nemeckými nacistami v tridsiatych rokov minulého storočia s cieľom zničiť liberálnych kozmopolitných Židov. Sympatie prejavuje voči súčasnému Rusku — a Rusko ich opätuje, jeho veľvyslanec na Slovensku i radca veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku radi poskytujú rozhovory, v ktorých vysvetľujú politiku svojho štátu plnú dobrých úmyslov. Ale označiť časopis za komunistický či aspoň socialistický by bolo chybou. Nie je ani fašistický, i keď podobne ako nemeckí nacisti sa obracia na dávne mytológie, panteistické splývanie s prírodou, (aj chemicky) prehĺbené stavy vedomia. Ideologicky je časopis proste eklektický — veľmi tvorivo si berie z každého prúdu niečo a vytvára z toho čosi, čo nemožno prirovnať ani k povestnej torte, čo upiekli psíček a mačička, pretože tí tam dali iba samé dobré veci, a tento produkt má zloženie podobné zloženiu potravín, ktoré popisuje v rubrike „(P)otraviny“.

Šéfredaktorom Zemi a veku je Tibor Eliot Rostas, zakladateľ a spolumajiteľ Sofian s. r. o, ktorá časopis vydáva. Emblémom Sofianu je kruh štyroch opíc, veľmi pripomínajúcich tie zo znaku dvanástich opíc — radikálneho združenia, ktoré vo filmovej fikcii Terryho Gilliama iba chcelo zachrániť zvieratá a omylom mu pripísali skazu sveta. Mladý muž s charizmou Mesiáša — pomerne štíhly, ostrejší nos, trocha dlhšie mierne zvlnené husté tmavé vlasy, stredne dlhá brada a fúzy, často má oblečenú bielu voľnú hlboko rozopnutú košeľu. Takto zvyknú maliari znázorňovať Krista. Rostasa tiež môžeme brať ako moderného kazateľa. Svoje náhľady na svet začal zdieľať v júli 2012 v pravidelných dvojminútovkách vysielaných v pracovných dňoch v rádiu Viva pod názvom Mlčanie. Mlčaním svoju reláciu nazval preto, lebo treba hovoriť o veciach, o ktorých iní vyžadujú politicky korektné mlčanie, vysvetľuje. A podľa jeho vlastných slov, pri príprave tejto relácie zistil, že „…[jeho] jediným cieľom a zmyslom práce je objavovať, prinášať nové a možno aj nečakané pohľady na usporiadanie spoločnosti a napokon aj nášho vlastného, vnútorného sveta“. Minieseje Mlčania vydalo nakladateľstvo Sofian Publishing v dvoch komerčne úspešných knihách s rovnakým názvom. Ojedinelé kníhkupectvá — ja viem iba o Artfóre — ich odmietli predávať, ale potenciálni čitatelia si ich nájdu hocikde inde. Rozhlasové Mlčanie skočilo v decembri 2013 spolu s rádiom Viva, ktoré kvôli nie celkom jasným majetkovým sporom stratilo licenciu. Medzitým si ale Rostas vytvoril nové informačné kanály. A Viva sa na jar vrátila do éteru pod novým názvom Viva Metropol, i keď iba ako regionálne rádio pre Bratislavu a okolie.

V septembri 2012 začal vo vydavateľstve Sofian vychádzať Atramentový bojovník, časopis určený pre žiakov základných škôl. Tento projekt vydržal iba jeden školský rok. Časopis Zem a Vek, ktorý vychádza od mája 2013, je úspešnejší. Do nového roka vstúpil s rozšíreným rozsahom a toto leto ponúkol týždenný letný tábor pre rodiny s deťmi sľubujúci povzbudenie tela i ducha a nadobudnuté znalosti pre obe generácie. T. E. Rostas okrem toho organizuje diskusie s čitateľmi po celom Slovensku a v bratislavskom divadle Malá scéna máva svoje talk show. Podobné zameranie ako časopis Zem a Vek má Slobodný vysielač, internetové rádio, ktoré je podľa svojej webovej stránky financované z dobrovoľných príspevkov poslucháčov. Majú veľa spoločného nielen obsahovo a personálne, aj okruhy ich priaznivcov sa prekrývajú. A je medzi nimi dosť ľudí, ktorí sa zaujímajú o životné prostredie, či už aktívne, alebo aspoň pasívne.

Kto koho pribalí?

Práve týmto rozsahom si — na rozdiel od množstva poloamatérskych webových stránok o konšpiráciách — tento projekt zaslúži pozornosť. Zasahuje veľa (a čoraz viacej) poslucháčov a čitateľov. Je dobré, že tí, ktorí by inak iba hľadali tajné sprisahania a temné sily v pozadí, sa takto dostanú aj k pozitívnym „zeleným“ konceptom a dobrým myšlienkam o rozumnejšom spravovaní spoločnosti? Alebo je zle, že tí, čo hľadajú „zelené“ koncepty, dostanú pribalené konšpiračné teórie a temné sily? Ktorí z nich sa skôr posunú vo svojom zmýšľaní? Obávam sa, že je to ako s tou tortou psíčka a mačičky. Pomiešate v hrnci zopár dobrôt, pridáte zopár podozrivých „Éčok“, o ktorých jedni tvrdia, že sú predsa neškodné, a iní ich považujú za jedovaté, zopár exotických húb — sú pekné, majú aj psychotropný potenciál a iba sem-tam sú smrteľne jedovaté, a výsledok strávia bez následkov iba tie najodolnejšie osobnosti.