Skeptický environmentalista

Ako skeptický environmentalista sa preslávil docent štatistiky na univerzite v dánskom Aarhuse Bjorn Lomborg. Lomborg sa vždy považoval za environmentalistu — za človeka, ktorému leží na srdci osud životného prostredia. Čítal práce ľudí, ktorí varujú pred sústavne sa zhoršujúcim stavom životného prostredia, napriklad Paula Ehrlicha, a bral ich vcelku vážne. Bol dokonca aktívnym členom Greenpeace. V roku 1997 narazil na prácu libertariánskeho ekonóma Juliana Simona, ktorý tvrdí presný opak: svet je v podstate v poriadku. Lomborg, ktorý vtedy ešte prednášal štatistiku, zadal svojim študentom semestrálnu úlohu. Mali zozbierať dostupné dáta, vyhodnotiť ich a určiť, ako sa vyvíja stav životného prostredia — či je pravde bližšie Ehrlich alebo Simon. Po vyhodnotení zozbieraných dát Lomborg uzavrel, že svet sa vyvíja správnym spôsobom, to však neznamená, že je v súčasnosti všetko v poriadku. Inými slovami, zistil, že sa mýlil aj on sám, aj všetci ľudia, prejavujúci obavy o stav a vývoj životného prostredia, a pravdu majú libertariáni typu Simona. Svoje poznatky zverejnil v roku 1998 v Dánsku v sérii štyroch rozsiahlych novinových článkov. I keď vyšli v renomovaných dánskych novinách, vyšli v novinách a nie vo vedeckom časopise, takže neboli pred uverejnením podrobené recenzii odborníkmi, aktívne pracujúcimi v odbore. Na základe článkov vznikla kniha s názvom Skeptický environmentalista: Meranie skutočného stavu sveta. Vyšla v roku 2001 v anglickom jazyku vo vydavateľstve Cambridge University Press. Anglický jazyk jej zaručil celosvetovú popularitu.

Lomborgova kniha začína vymenúvaním sťažností environmentalistov. Autor úvodnú kapitolu nazval zľahka ironicky Litánie a vymenúva: globálne otepľovanie, ubúdajúce neobnoviteľné zdroje energie, rastúce znečistenie vzduchu, neudržateľný populačný vývoj, neustále sa zväčšujúce straty biodiverzity. Potom, s pomocou dát zozbieraných v rámci semestrálnych prác jeho študentov, dokazuje, že vývoj buď nie je ani zďaleka taký zlý (prípad globálneho otepľovania), alebo je naopak v skutočnosti pozitívny (prípad vývoja stavu populácie), prípadne spomínaný problém v skutočnosti nejestvuje (prípad ohrozenej biodiverzity).

Lomborgova kniha má vyše 500 strán a 3000 odkazov na literatúru. Nie je možné ju tu podrobne rozoberať a keďže Cambridge University Press nie je dobročinnou organizáciou a v českom alebo slovenskom preklade kniha zatiaľ nevyšla, záujemci sa musia obrátiť na www.amazon.com alebo geograficky bližšie www.amazon.de. Iba prvá kapitola knihy je voľne prístupná na autorovej osobnej stránke www.lomborg.org. Kritika knihy je ešte rozsiahlejšia, ale pretože vznikla z entuziazmu svojich autorov, je voľne prístupná na www.anti-lomborg.com. Tu spomeniem iba pár vybraných bodov.

Veľa krokov na záchranu priveľa jednotlivostí

Situácia, v ktorej sa nachádza svetová populácia, sa podľa Lomborga zlepšuje. Máme viac voľného času, menej nehôd, väčšiu bezpečnosť (kniha nemohla reflektovať súvislosti následky 11. 9. 2001), vyššie príjmy, viac domácich spotrebičov, viac jedla, na svete je menej hladu, žijeme zdravší a dlhší život. Podľa autora to všetko platí nielen pre rozvinutý, ale i pre rozvojový svet. Svetové zdroje energie sa podľa neho nevyčerpávajú, naopak, neustále rastú: jednak tým, že sa učíme existujúce lepšie využívať, jednak tým, že stále objavujeme nové. Niektoré zdroje síce možno vyčerpáme, napriklad uhlie, ale kým sa tak stane, budú už nezaujímavé, pretože objavíme či vyvinieme nové, alternatívne zdroje energie. Znečistenie ovzdušia nerastie, naopak, klesá. Napriklad v Londýne sa stav ovzdušia prudko zhoršoval od polovice 16. do konca 19. storočia a odvtedy sa sústavne zlepšuje. V súčasných metropolách rozvíjajúceho sa sveta, v Pekingu alebo v Mexico City síce znečistenie rastie, ale tým vlastne kopíruje vývoj známy z Londýna a časom začne klesať — a rovnaký vývoj možno podľa Lomborga očakávať pre celý rozvojový svet. Globálne otepľovanie je síce reálnym fenoménom, ale je ťažké presnejšie odhadnúť jeho rozsah. Autor sa prikláňa k nižším odhadom rastu priemernej teploty — pripúšťa 2—3 °C. Tento mierny vzrast podľa neho nepoškodí rozvinutý svet a možno mu dokonca mierne pomôže. Problémy vzniknú iba v Treťom svete. To, čo potrebujeme urobiť, je teda pomôcť Tretiemu svetu vyrovnať sa s jeho následkami. Snažiť sa zabrániť ďalšiemu rastu globálneho otepľovania by podľa Lomborgových analýz nákladov a prínosov bolo nehospodárne.

Lomborg zo svojich analýz vyvodzuje praktický politický záver: temný obraz sveta, prezentovaný environmentalistami, môže viesť k pocitu bezmocnosti, snahe robiť naraz príliš veľa krokov na záchranu priveľa jednotlivostí. Tým sa príliš štiepi aj naša energia, aj naše (najmä finančné) zdroje. Ak pripustíme, že svet sa v zásade vyvíja správne, i keď niektoré dielčie problémy životného prostredia v ňom existujú, môžeme si v kľude premyslieť naše priority a sústrediť zdroje i úsilie na niekoľko málo skutočne dôležitých oblastí. Stačí dohodnúť sa, ktoré to sú. Tento prístup konvenuje politikom založeným konzervatívne i radikálnejším liberálom — skrátka tým, ktorých pohľad prichádza sprava. Lomborg bol zaň bohato odmenený. V novembri 2001 Svetové ekonomické fórum v Davose zaradilo Lomborga medzi „Globálnych vodcov zajtrajška“. V júni 2002 ho časopis Business Week menoval jednou z päťdesiatich „hviezd Európy“. V Dánsku ho vo februári 2002 menovali riaditeľom novovzniknutého Ústavu pre odhad životného prostredia. Ústav zriadila vtedy nastúpivšia konzervatívno-liberálna vládna koalícia ako nezávislú inštitúciu pre vyhodnocovanie stavu životného prostredia účinkov aktivít zameraných na jeho zlepšenie. Svoje poznatky má šíriť medzi ľudí s výkonnými právomocami i medzi verejnosťou a vysvetliť im, ako sa dá najlepšie využiť 66 miliárd DKK, ktoré štát každoročne vydáva na ochranu životného prostredia — teda ako najsprávnejšie stanoviť priority. Funkcia Lomborgovi sťa na mieru šitá. Medzi ochrancami životného prostredia ale jeho menovanie vyvolalo značnú nevôľu — jeho profesijné zázemie je v politických vedách (v nich dosiahol M.A. i Ph.D.), štatistických analýzach a počítačových simuláciách, ale vedami o živej prírode je nedotknutý.

Správna odpoveď na nesprávnu otázku

Pozitívne ohlasy na Lomborgovu knihu boli viac než vyvážené kritikami. Všeobecná kritika upozorňovala, že i keď kniha pôsobí ako vedecká publikácia (už len meno vydavateľa jej dodáva v očiach nezasväteného pozorovateľa značnú vážnosť), nedodržiava obvyklé pravidlá hry. Väčšina z temer 3000 citácii sa odvoláva na novinové články alebo na sekundárne zdroje. Odvolávok na primárne vedecké štúdie uverejnené v rešpektovaných recenzovaných časopisoch je minimum a navyše sú jednostranne vyberané. Čísla, z ktorých Lomborg vychádza, sú často správne, ale chybne interpretované. Napríklad pokles hladomoru v subsaharskej Afrike: kniha uvádza, že v roku 1970 tu hladovalo 38 % obyvateľstva, v roku 1996 ich podiel klesol na 33 %. Stuart Pim (Centrum pre výskum a ochranu životného prostredia, Kolumbijská univerzita, New York) upozorňuje, že v danom časovom úseku sa tam zdvojnásobil počet obyvateľstva, počet hladujúcich v absolútnych číslach teda vzrástol a s ním vzrástlo aj množstvo chýbajúcich potravín. Nárast počtu obyvateľstva na Zemi Lomborg nepovažuje za problém aj preto, lebo priemernú hustotu obyvateľstva počíta jednoducho vydelením rozlohy štátu počtom jeho obyvateľov. Tak mu pre Egypt vychádza nedramatických 68 ľudí na km2. Ak by však odčítal plochu nezavlažovaných a neobývateľných egyptských púští, vyšlo by mu 2000 ľudí na km2 a toto číslo už dramatické je. Takisto pokles relatívneho prírastku obyvateľstva Zeme nie je taký uspokojivý, ako sa javí Lomborgovi. Prudký rast v posledných desaťročiach totiž spôsobil rast základu, z ktorého percentuálny prírastok počítame, a absolútny prírastok obyvateľstva stále znepokojivo rastie.

Inokedy autor kladie (relatívne) správnu odpoveď na nesprávnu otázku. Napríklad keď hodnotíme spotrebu neobnoviteľných zdrojov energie — hlavnou obavou ekológov a environmentalistov nie to, že by sa prirýchlo míňali zdroje, ale to, že sa prirýchlo míňa kapacita životného prostredia absorbovať dôsledky získavania, spracovávania a spotrebovávania energie. V prípade úvah o bezproblémovosti vývoja biodiverzity zase nedoceňuje niektoré základné pojmy a definície. Predovšetkým spochybňuje hodnotu biodiverzity ako takej. To, že rozmanitý ekosystém poskytuje aj rozmanité služby, nepovažuje za dôležité, pretože nemajú žiadnu priamu trhovú hodnotu — ako by aj mohli, keď sú spoločným vlastníctvom ľudstva. Keď potom hovorí o zanedbateľnom počte vyhynutých druhov, má síce pravdu, ale vďaka zložitej definícii vyhynutého druhu: musí byť známy, popísaný, jeho miznutie musí byť priamo pozorované a ak tomu tak nie je, nesmel byť zaznamenaný jeho výskyt vo voľnej prírode aspoň 50 rokov. Ekológovia ale nevarujú pred miznutím konkrétneho počtu druhov, ale pred rastúcou rýchlosťou miznutia druhov. Rýchlosť miznutia je v ekológii určovaná z rýchlosti zmenšovania sa prirodzených habitatov a tým zahrnuje aj druhy doteraz neznáme (a vlastne už nespoznateľné).

Sloboda prejavu versus dobrá vedecká prax

Traja z Lomborgových kritikov, vrátane spomínaného Stuarta Pima, sa obrátili na Dánsky výbor pre nepoctivosť vo vedeckom výskume (Danish Committee on Scientific Dishonesty, DCSD) s oficiálnou sťažnosťou na neserióznosť knihy. To, čo nasledovalo, je na celom príbehu skeptického environmentalistu najzaujímavejšie a môže — asi i bude — mať najzávažnejšie dôsledky. Orgán typu DCSD u nás nie je príliš známy, ale je bežný v štátoch s dobre vybudovanou výskumnou základňou. Recenzný proces, ktorým prechádzajú vedecké práce pred uverejnením v časopisoch, nezaručuje nutne ich správnosť. Stáva sa, že autori pod tlakom nutnosti publikovať v špičkových časopisoch svoje dáta prikrášlia alebo ich úplne sfalšujú. Súčasné programy na spracovanie obrázkov to umožňujú urobiť temer dokonale. Môže sa stať i to, že autori, ktorí sa vybrali na príliš neznáme územia, sa dopustia omylu a ani ich ani recenzentov nenapadne ten správny kontrolný pokus, ktorý by veci uviedol na správnu mieru. Potom sa stane, že ďalšie pracoviská, ktoré chcú na ich prácu nadviazať, sa dostanú do slepej uličky až napokon zistia, že pôvodná práca nemôže byť správna. Niekedy autori dodatočne v rovnakom časopise svoju prácu odvolajú. Inokedy, keď už sú pochybnosti známe, začne príslušný výbor — v Dánsku je DCSD, napr. v USA majú ORI (Office for Research Integrity) — skúmanie pôvodnej práce a vydá rozhodnutie: práca je správna a namietajúci sa mýlili; autori sa v práci dopustili neúmyselných chýb; autori vedome podvádzali. Tretie rozhodnutie je pre vedca devastujúce — stratí granty, ktoré jeho prácu financovali, i pracovné miesto a vo svojom odbore sa už nikdy neuchytí. Jeho miesto i granty sú obvykle pozastavené už v priebehu vyšetrovania. Rehabilitácia v prípade očistenia od podozrenia je neľahká. Nuž a teda DCSD začal skúmať Lomborgovu knihu.

6. januára 2003 výbor vyhlásil, že Lomborg vo svojej knihe nedodržal zásady dobrej vedeckej praxe. Jeho výber dát a spôsob argumentácie bol príliš jednostranný. Autor nemá navyše potrebné odborné vzdelanie na spracovanie tak výnimočne širokej problematiky, akej sa jeho kniha venuje. Lomborga, v tom čase už uvoľneného z pedagogického postu na univerzite do funkcie riaditeľa environmentálneho inštitútu, žiadne ťažkosti nečakali. Práve naopak: do problémov sa dostal DCSD. Už vo februári 2003 požiadala ministerka dánskej vlády pre vedu, technológiu a inováciu Helge Sander o ustanovenie nezávislej pracovnej skupiny, ktorá preskúma spôsob práce DSCD. Podľa kritikov výbor prekročil svoje právomoci, keď na prácu z oblasti spoločenských vied (nezabúdajme, že Lomborg je profesiou politológ) uplatnil kritériá používané v prírodných vedách. A Lomborg na Ministerstve pre vedu podal sťažnosť proti rozhodnutiu DCSD. 18. decembra 2003 ministerstvo rozhodlo, že posudok výboru na Lomborgovu prácu bol chybný. Výbor prekročil svoj mandát tým, že posudzoval dodržiavanie zásad dobrej vedeckej praxe a nie iba dokázateľný podvod — a Lomborgove dáta chybné nie sú, problematický je ich výber a výklad. Navyše, keďže práca bola publikovaná v zahraničí, je sporné, či vôbec dánsky výbor má právomoc ju posudzovať. Ministerstvo posudku ďalej vytýka, že jeho jazyk nedodržuje štandard dobrej administratívnej praxe a používa emotívne podfarbené formulácie. Chybou podľa neho bolo i to, že výbor vypočul argumentáciu sťažovateľov, ktorí o posúdenie knihy požiadali (boli to svetovo uznávaní odborníci z rôznych oblastí ekológie) vo väčšom rozsahu, než by im prináležalo, a mohol byť ovplyvnený ich argumentáciou. Navyše jeden z predsedou podvýboru, ktorý sa posudzovaním zaoberal, bol odborník z medicínskej oblasti a nie z oblasti spoločenských vied. A výbor nezvažoval, či kniha je vedeckou prácou alebo diskusným príspevkom. I Lomborgova bezprostredná reakcia bola príznačná: rozhodnutie, podľa jeho slov, „…potvrdzuje, že sloboda prejavu sa vzťahuje aj na diskusiu o životnom prostredí“.

Veda vazalom politických nálad

V prírodných vedách má sloboda prejavu hranice striktne vymedzené pravidlami dobrej vedeckej praxe, ktoré určujú spôsob, ako treba podložiť predkladané tvrdenia. Ospravedlnením pre autora publikácie, označenej za chabnú, môže byť, že jednal v dobrom úmysle a práca zodpovedá jeho vtedajším znalostiam. Ale stiahnuť ju musí. Tí, ktorých Lomborgova práca nadchla, ju nedôverčivým environmentalistom predhadzovali ako konečne seriózne podloženú analýzu — nie ako nezáväzný, pretože neposudzovateľný, diskusný príspevok. Ale times they are a changing.

Suma sumárum, očistenie Lomborga bolo politickým aktom. Ministerstvo dalo všetkým zúčastneným jasne najavo, že rozhodovanie o otázkach životného prostredia je rozhodovaním, ktoré sa vymyká štandardom dobrej vedeckej praxe a že je to tak dobre: sme predsa v oblasti vied spoločenských a tie majú pravidlá iné. Celý prípad sa môže stať medzinárodne významným precedensom a vytvára nové pravidlá hry pre argumentáciu v diskusii o životnom prostredí a jeho ochrane. Lomborgova práca je aj nie je vedou, podľa momentálnej výhodnosti tohoto označenia. A čo je správne, určuje ten, kto je momentálne pri moci. To je síce stará známa pravda, ale veda sa doteraz považovala za oblasť, ktorá sa subjektivite politických nálad vymyká. Tušili sme, že tomu tak asi nie je. Teraz to už vieme.