Slovenskom obchádza strašidlo

Zastavenie prvé: Kampaň SOS tretí sektor

O kampani proti prijatiu nadačného zákona, jej priebehu i výsledkoch sa už popísalo kde čo. Iba stručne: kampaň čiastočne pomohla osobnostiam s neaktivistickým backgroundom pochopiť zmysel radikálneho činu. „Radikáli“ vynaložili veľké úsilie na radikalizáciu stereotypného diplomatického prístupu lídrov kampane, etablovaných najmä v akademických, odborných či sociálno-charitatívnych NGO, v ktorých absentuje tradícia radikalizmu a ktoré boli, sú a dlho budú v danom spoločenskom kontexte na Slovensku oveľa vplyvnejšie v porovnaní s menšími, akokoľvek dobre organizovanými radikálnymi environmentálnymi skupinami.

Boli to práve tieto osobnosti, ktoré mali prostredníctvom Grémia tretieho sektora určujúci vplyv na aktivity NGO sektora na Slovensku. Ich problémom nebola ani tak neochota vidieť význam radikalizmu v súčasnej rizikovej spoločenskej atmosfére, bránil im v tom však nedostatok priamych skúseností v autentickej občianskej akčnej organizácii a neaktivistický background spolu s dlhodobým mentálnym i fyzickým uzatváraním sa v kruhoch bratislavskej „elity“ a z toho vyplývajúcim podceňovaním „ľudí z terénu“. Tak sa stávalo, že diplomatické správanie grémia („aby neodradilo veľké NGO“) budilo úžas najaktívnejších „radikálov“ a roztápalo ich odhodlanie vrážať vzácnu energiu do kampane.

Diplomatický komplex ale nepatrí medzi tradičné slovenské špecifiká. Trpia ním i vplyvné organizácie typu washingtonského ICNL (International Center for Not-for-Profit Law) financované z vládnych zdrojov. Táto medzinárodná inštitúcia oficiálne pripomienkovala slovenskej vláde – na jej vlastnú žiadosť – všetky verzie návrhov nadačného zákona a neskôr i ďalšej pripravovanej legislatívy. Od počiatku jej bol jasný úmysel slovenskej vlády eliminovať jeden z posledných pilierov nezávislého konania u nás. Napriek tomu však mimoriadne kritické stanoviská ICNL vždy začínali preambulou typu „…chceli by sme zdôrazniť, že dôsledný a komplexný prístup autorov návrhu na nás urobil hlboký dojem…“, čo podpredsedníčka vlády Tóthová nikdy nezabudla zneužiť v masmédiách pri konfrontáciách s „radikálmi“. K preambulke jej už stačilo iba dodať, že je najlepším dôkazom plodnej spolupráce s americkými expertami pri tvorbe zákona. Jej úlohou v likvidačnom scenári pochopiteľne nikdy nebola zmienka o ďalších siedmich stranách, ktoré nenechali bez zdrvujúcej kritiky jediný paragraf jej práce. Bola to zvláštna symbióza – slovenská vláda získavala okrem kritiky vždy i dve-tri vety, ktoré mohla zneužiť vo svoj prospech (čo aj vždy urobila). ICNL žilo v ilúzii, že má aspoň čiastočne možnosť eliminovať najdeštruktívnejšie právne reštrikcie voči nadáciám, a grémium zasa získalo ťažkú kritiku vládnych návrhov od renomovanej medzinárodnej inštitúcie. Jednoducho, win-win-win. Zaujímavé by bolo zistiť, čo si o tom myslel obyčajný volič, ktorému funguje iba prvý kanál slovenskej televízie.

„Radikáli“ teda museli vstúpiť aj do im vnútorne vzdialených svetov diplomacie a citlivo, ale dôrazne upozorňovať odborníkov a politikov, že diplomatický jazyk môže v nediplomatickom prostredí nielen stratiť na účinku, ale môže byť dokonca kontraproduktívny. Možno, že aj list občana-“radikála“ veľvyslancovi USA Johnsonovi a niekoľko následných osobných rozhovorov čiastočne dopomohlo k tomu, že sa formulácie v stanoviskách jeho veľvyslanectva postupne celkom zbavili preambuliek a ani najpokročilejším paranoikom z vládneho hnutia sa nepodarilo ich prekrúcať.

Po prijatí nadačného zákona – v situácii, keď sa „radikálom“ zdalo, že už aj diplomatom z tretieho sektora je jasné, že vláda je pevne rozhodnutá za akúkoľvek cenu znefunkčniť celú neziskovú sféru – sa stala nepredvídateľná vec. V čase, keď takmer všetky médiá denne písali o kampani a ohrozenie tretieho sektora sa stalo celospoločenskou témou a keď opozičné politické strany deklarovali svoj záujem o revíziu legislatívy v prospech NGO po získaní moci, otvorila sa v rámci grémia debata o ďalšom postupe. Všetci sa zhodli na tom, že kampaň nekončí, iba sa začína jej ďalšia fáza (v hre boli ešte avizované zákony o dvoch nových typoch NGO). „Radikáli“ navrhovali udržiavať tempo kampane a postupovať s vedomím, že grémium stojí pred protivníkom, ktorého agendou je nehrať fair-play. Navrhovali, aby stratégia vychádzala z nedôvery k vládnym úradníkom, ktorí pracujú na tvorbe spomenutých zákonov. Ich návrhy boli drvivou väčšinou členov grémia prehlasované a prijal sa názor, že treba naopak zmierniť tlak, ukázať ochotu rokovať, byť konštruktívni (!) a sústrediť sa viac na kuloárne vyjednávanie s tvorcami zákonov. Výsledkom bolo opakované podvádzanie grémia a prijatie ďalších dvoch zlých zákonov, aj to až tesne pred posledným termínom možnej preregistrácie zanikajúcich nadácií.

Zastavenie druhé: Plošné rušenie prímestskej dopravy

Napriek nesmiernemu mrhaniu štátnych prostriedkov na výstavbu diaľnic a paralelnej dlhodobej demontáži verejnej dopravy (autobusovej i železničnej), „radikálne“ NGO upustili od zámerov organizovať kampane proti výstavbe diaľničnej siete. Ich akcie sa skôr sústreďovali na presadzovanie „šetrnejších“ diaľničných alternatív na jednotlivých úsekoch, podporu cyklistických chodníkov či na kampane proti výstavbe duplicitných benzínových púmp. Nie preto, že by nechápali celý komplex spoločenských i environmentálnych strát, ktoré výstavba diaľnic prináša. Skôr to bol výsledok realistického posúdenia vlastných kapacít a celkovej spoločenskej klímy. Niektoré NGO zámerne „uložili“ túto tému na neskoršie, pre prípad, že by výstavba diaľnic vyústila do takých dôsledkov, ktoré by sa už priamo dotkli širokej časti verejnosti.

Takáto chvíľa nastala skôr, než sa mnohí nazdali, a splodila situáciu vo svojej absurditě tak bizarnú, že by azda stála za širšie literárne spracovanie. Začiatkom novembra sa spustilo plošné rušenie prímestských autobusových spojov, ktoré okamžite a mimoriadne citlivo zasiahlo do života vidiečanov bytostne odkázaných na tieto spoje. „Radikáli“ sa v tejto fáze rozhodli podniknúť kroky, ktoré by pomohli predísť nevratnému systémovému oslabeniu hromadnej dopravy. Začali pripravovať materiál o probléme, jeho dopadoch a počte postihnutých a chceli postaviť údaje o zanedbateľnej sume, ktorá sa rušením spojov ušetrila, do kontrastu k investíciám umŕtveným v množstve budovaných diaľničných úsekov. Materiál mal poukázať na autora týchto problémov a poukázať na ďalšie pripravované negatívne opatrenia v hromadnej doprave, ktoré sa očakávajú od nového roka (ďalšia vlna rušenia spojov a ďalšie zdražovanie cestovného). Boli tiež presvedčení o tom, že uchopenie tejto témy za správny koniec by mohlo výrazne zmeniť pomer síl v prospech demokratickej opozície na vidieku – práve tam, kde majú demokratické sily najväčší voličský deficit. Napísali teda urgentnú výzvu SDK (Slovenskej demokratickej koalícii, zoskupeniu piatich hlavných opozičných strán), v ktorej ju žiadajú zareagovať na problém a intenzívne, dlhodobo a celoplošne otvoriť kampaň za záchranu verejnej dopravy. Vo svojej výzve informujú SDK o aktuálnej politickej lukratívnosti tejto témy (popri nepochybných environmentálnych a sociálnych prínosoch): „1. Je to jeden z mála problémov, ktorých škodlivosť netreba ľuďom vysvetľovať (a to ľuďom všetkých vekových, sociálnych, vzdelanostných kategórií, najviac na vidieku a bez ohľadu na ich politickú príslušnosť). 2. Príčiny problému sú natoľko triviálne, že širšie súvislosti nie sú pre postihnutých ťažko pochopiteľné. 3. Pôvodca problémov – Mečiarova vláda – je neodškriepiteľný. 4. Ľudia začínajú byť ochotní brániť sa (iba nie sú organizovaní – po desaťročiach antiobčianskej výchovy však nečakajme od nich zázraky), zatiaľ im však nikto neponúkol žiadnu pomoc.“

NGO vyjadrili vo výzve prekvapenie nad tým, že opozičné strany zatiaľ nereagovali, a navrhli im zapojiť do kampane všetky svoje regionálne, okresné i miestne štruktúry a médiá. Súčasne im ponúkli intenzívnu pomoc a poskytli detailný manuál, ako by strany mali postupovať, včítane návrhov na organizovanie híringov, na ktoré by pozývali koaličných úradníkov zodpovedných za rušenie spojov a zviditeľňovali ich zodpovednosť pred ich niekdajšími voličmi. Na záver NGO opäť zduplikovali svoju ochotu aktívne im pomáhať i naliehavosť celej výzvy.

Keďže autor výzvy („radikál“) odchádzal na tri týždne do zahraničia, požiadal svojho kolegu („radikála“), aby faxoval výzvu hovorcovi SDK i sekretariátom všetkých opozičných strán jednotlivo. Upravená verzia sa pochopiteľne distribuovala odborom a organizáciám samospráv. Keďže druhý „radikál“ vzápätí stratil telefónne čísla, ktoré mu poskytol prvý „radikál“, zisťoval neznáme číslo KDH bežným kanálom – na linke č. 121. Telefonistka mu však namiesto KDH poskytla číslo na sekretariát HZDS. Nič netušiaci „radikál“ tam teda výzvu poslal a o niekoľko dní s prekvapením zistil, že HZDS organizuje v Ponikách (tam sídli NGO uvedená vo výzve) večer otázok a odpovedí o rušení prímestských spojoch v tomto chotári. Stretnutia, na ktoré pozýval miestny rozhlas, sa okrem straníckych figúr zúčastnila elita štátnej správy okresu a šéfovia dopravného podniku. Vytvorila sa pracovná skupina na zlepšenie situácie (!) a výsledkom bola ďalšia úprava cestovného poriadku, tentokrát v prospech občanov. Viaceré linky boli nielen obnovené, ale HZDS zariadilo aj zopár spojov navyše! „Radikálom“ sa prapodivnou zhodou okolností „podarilo“ splniť jeden cieľ.

Druhý, nemenej dôležitý cieľ – podpora prodemokratických síl – nevyšiel. Nemohol. SDK okrem niekoľkých bezzubých stanovísk nereagovala. Je možné, že ani nechcela, boli to totiž ministri a poslanci jej strán, čo diskutovali o programe štrukturálnych reforiem, s ktorým pre vtedajšie Československo prišiel MMF (a obmedzenie dotácií do verejnej dopravy bolo jedným z programových pilierov memoranda). Boli to pravicové strany, ktoré rozbehli preteky vo výstavbe diaľnic, kvôli ktorým zostali viaceré verejné sektory totálne podvyživené, a je to EU, ktorej predstavu o cestnej sieti by sme mali naplniť, ak chceme byť jej súčasťou. Nie je vylúčené, že záujem o záchranu funkčnej verejnej a štátom dotovanej dopravy odsudzuje „radikálov“ za mantinely prijateľné dokonca i pre ich niekdajších environmentálnych kolegov v prodemokratických stranách, ktoré sa dnes definujú ako pravicové.

Zastavenie tretie: NPOA

NPOA je skratka pre Nadáciu pre podporu občianskych aktivít, jeden z najväčších finančných zdrojov pre mimovládne organizácie, dotovaný z PHARE. Asi po polroku od jej založenia v apríli 1993 sa stal členom jej správnej rady i „radikál“, nemohol teda už ovplyvniť katastrofálne personálne zloženie výkonnej zložky a ani nezmyselný štatút, ktorého obsah i proces tvorby sa poľahky mohli stať odstrašujúcimi príkladmi pre aktivistov s ambíciami vytvárať vlastné organizácie. „Radikál“ bol jediným zástupcom miestnej akčnej („grassroot“) NGO v správnej rade NPOA. Pre EU i zakladateľov nadácie bol podstatne dôležitejší „multisektorový prístup“, podľa ktorého mali o prostriedkoch pre NGO rozhodovať „osobnosti a odborníci reprezentujúci širokú škálu sektorov“ (medzi inými i vládneho a dokonca bankového), namiesto toho, aby v ňom mali hlavné slovo ľudia, ktorí týmto organizáciám rozumejú nesprostredkovane a na základe osobných skúseností.

Tak sa stalo, že jeden z akademických ekonómov, ktorý si iba výnimočne nachádzal čas na zasadnutia správnej rady, sa dva roky od založenia NPOA konečne otvorene spýtal, čo sa to pod tak často používanou skratkou NGO vlastne myslí. Pozícia „radikála“ (jediného mimobratislavského člena) nebola jednoduchá – okrem neustálej snahy vyvažovať rozhodovací proces v prospech „neznámych“ NGO „z terénu“, ktoré nemali na čele svojich správnych rád „významné osobnosti“, prípadne ktoré neboli známe externistom posudzujúcim predkladané projekty (tými boli po tri roky takmer výlučne „známe osobnosti“ z hlavného mesta), monitoroval kvalitu a efektívnosť činnosti personálu a jeho citlivosti voči NGO. Po zisteniach mimoriadne závažných skutočností sa dlho márne pokúšal primať správnu radu k ozdravným krokom (zmene štatútu, personálnym zmenám, korekciám v programe, grantovej politike i spôsobe financovania). Naopak, vyslúžil si za to povesť „radikála“. K pochopeniu problémov správnou radou prišlo až po zarážajúcich svedectvách zamestnancov o vedomej podvratnej činnosti bývalej riaditeľky. V tom čase však už riešenia interných problémov vyžadovali azda dvadsaťkrát intenzívnejšie a časovo náročnejšie úsilie, ako vtedy, keď „radikál“ problémy otvorene pomenoval a navrhol riešenia, ale nepochopiteľná ľahostajnosť spolu s podvedomou nedôverou v „radikalizmus“ vo vedení nadácie neumožňovali predvídať ich vývoj.

Po prijatí likvidačného zákona o nadáciách bolo dlho zrejmé, že NPOA mu musí do konca augusta 1997 prispôsobiť svoj štatút. „Radikál“ preto s viacmesačným predstihom pripravil návrh komplexnej zmeny fungovania NPOA, včítane zmeny spôsobu financovania a návrhu nového štatútu. Navrhol, aby predseda správnej rady vyvinul maximálne úsilie v lobbingu EU smerom k vytvoreniu mechanizmu priameho financovania NPOA bez sprostredkovania vládou SR (nestalo sa a následkom toho si slovenská vláda nárokuje – a úspešne – svoje zastúpenie v správnej rade). Ďalej navrhol, aby sa NPOA nepodriadila bezprecedentnému mimozákonnému buzerovaniu nadácií Ministerstvom vnútra, ktoré si v procese preregistrácie nadácií vyžadovalo splnenie celého radu požiadaviek, na ktoré ho zákon neoprávňoval. Keďže v časovom strese dovtedy všetky nadácie podľahli tlaku Ministerstva a radšej splnili nezmyselné požiadavky (napr. nelogicky zmenili štatút), akoby mali riskovať úradné zrušenie a likvidáciu vlastného majetku, „radikál“ presadzoval názor, že v prípade NPOA je potrebné nepodriadiť sa svojvôli úradníkov a trvať na zaregistrovaní právne vyhovujúceho štatútu. Vychádzal z dôkladných právnych analýz odborníkov, ktorí počas celého roka poskytovali krízový servis pre ohrozené nadácie, a argumentoval tým, že zatiaľ čo submisívne správanie malých nadácií je pochopiteľné, NPOA bola podľa neho jedinou slovenskou nadáciou, ktorá sa bez problémov mohla vzpriečiť protiprávnym aktivitám súčasnej vlády a v prípade potreby sa brániť súdnou cestou. Podľa neho bolo potrebné vyslať tretiemu sektoru jasný signál o principiálnom záujme nadácií na dodržiavaní práva. Nestalo sa, čiastočne z pohodlnosti správnej rady a tiež z obavy zamestnancov o stratu flekov.

Keď Ministerstvo vnútra odmietlo zaregistrovať dokonca aj „opravený“ štatút v zmysle jeho vlastných požiadaviek s neoficiálnym odôvodnením, že Úrad vlády žiada rozšírenie počtu členov správnej rady zo šesť na pätnásť, pričom doplnených členov bude menovať vláda, NPOA sa predsa tentokrát na chvíľu vzpriečila a odmietla splniť tento pokyn. Súhlasila s rozšírením počtu členov rady na deväť, ale s tým, že hoci do správnej rady akceptuje jedného zástupcu za vládu, kompetencia rozhodovať o tom, kto bude a kto nebude členom rady, patrí výlučne jej. Vláda však perom svojej podpredsedníčky žiadala ďalej: doplniť neobsadené tri stoličky jej kandidátmi. V jej návrhu nechýbal

JUDr. Ukrop, otec nadačného zákona, ktorý (spolu s podpredsedníčkou) rozhodujúcou mierou prispel k zániku troch štvrtín nadácií a ktorý sa bez nadsádzky stal symbolom protiobčianskeho charakteru dnešnej nehanebnej moci. NPOA návrh rezolútne odmietla, podporená vysokým zástupcom EU. „Radikál“ začínal mať pocit, že NPOA – síce neskoro a nevýrazne, ale predsa – vyšle do sveta signál o svojej občianskej úrovni. Predseda správnej rady dokonca vyhlásil, že je absolútne vylúčené, aby viedol kolektív, v ktorom bude sedieť tento človek. O dva týždne však spolu s vysokým predstaviteľom EU povolal „radikála“ do Bratislavy, aby mu zdôvodnil nezdôvodniteľné – politickú „potrebu“ EU prijať JUDr. Ukropa do správnej rady NPOA. „Radikálovi“ neostalo nič iné, ako pripomenúť, že na takomto nehoráznom antipolitickom rozhodnutí sa podieľať nemôže, a abdikovať. Podnikol ešte pokus vysvetliť obom významným osobnostiam dopad takéhoto demoralizujúceho činu na tretí sektor, pre ktorý tu NPOA vlastne mala byť, rozhodnuté však bolo už pred stretnutím. Následné improvizované zasadnutie správnej rady s vopred spracovanými členmi bolo už iba trápnou bodkou za celou epizodkou. Trápnejšie vyznela azda už len fotografia JUDr. Ukropa medzi členmi rady NPOA v mesačníku NonProfit, ktorý až dovtedy intenzívne informoval o priebehu nerovného boja zanietených dobrovoľníkov s týmto bývalým lektorom komunistickej policajnej akadémie.

Zastavenie štvrté: Štrajk divadelníkov

Jedným z krokov centralizačnej „reformy kultúry“ ministra Hudeca bolo – popri rozpočtových škrtoch pre nepohodlné divadlá, ich administratívnom zlučovaní, personálnych čistkách a ignorovaní umelcov pri tvorbe reštriktívnej legislatívy – aj podriadenie dovtedy relatívne samosprávnych divadiel štátnym úradom. Štátni intendanti, menovaní ministrom kultúry, získali kompetenciu menovať a odvolávať riaditeľov kultúrnych zariadení, teda i divadiel. Séria neokrôchaných demonštratívnych krokov ministra Hudeca proti umelcom postupne vyhrotila ich vzájomný vzťah natoľko, až sa herci v marci tohto roka rozhodli k radikálnej akcii – blokáde poschodia Ministerstva kultúry, na ktorom sa v tom čase nachádzal minister Hudec“ (ten poobede utiekol zadným východom pre upratovačky). Na Hudecov príkaz polícia s použitím násilia nad ránom špičkových slovenských hercov z Ministerstva vyhodila. Herci, ktorých sa bez úspechu pokúšali vlastnými telami pred špeciálnou jednotkou chrániť poslanci parlamentu, si zabezpečili kvalitný videozáznam celého zásahu, na ktorom zachytili aj výnimočnú atmosféru blokády.

Vzniklo občianske združenie Otvorené fórum Zachráňme kultúru, jedna z najprenikavejších občianskych reakcií na politiku vlády. Do čela Otvoreného fóra sa postavili vážené divadelné osobnosti, ktoré posťupne získavali čoraz väčší vplyv. Primitívne reakcie moci na ich aktivity iba zvyšovali ich kredit a začala presvitať nádej, že to budú práve umelci, ktorí by mohli vzkriesiť toľko zaklínanú občiansku spoločnosť na Slovensku k odporu. K hercom sa naviac solidárne pripojili študenti, divadlá (a následne i niektoré fakulty) vyhlásili štrajk a iniciatíva mohutnela. Namiesto hrania začali herci opäť raz diskutovať s divákmi, niektorí dokonca vyšli do ulíc a na improvizovaných podujatiach a na improvizovaných lešeniach premietali veľkoplošné videá s policajným zákrokom. Nádej rástla.

Environmentálni „radikáli“ sa rozhodli divadelníkom pomôcť: napísali výzvu povzbudzujúcu hercov v pokračovaní štrajku a navrhli im netradičný experiment. Divadelníci mali oprášiť staré tradície a začať „kočovať“ po dedinách s humornými zľudovenými dielkami a v rámci predstavení oboznamovať vidiečanov s tým, čo sa udialo a čo všetko tejto krajine hrozí. Navrhli hercom otestovať tento model v maličkej obci v Slovenskom rudohorí, v ktorej žijú, s tým, že propagáciu zabezpečia sami a zo svojich súkromných zdrojov pokryjú hercom všetky náklady. Ich cieľom bolo naštartovať proces, ktorý sa mohol lavínovité šíriť: herci by mohli štrajkovať a pritom hrať a debatovať s divákmi. A to presne tam, kde je to najpotrebnejšie – na vidieku, v bezprostrednom prostredí ľudí manipulovaných štátnymi médiami (zároveň však v srdci neraz úprimných a dobrosrdečných, ktorí však nikdy nepôjdu sami od seba do divadla vo veľkom meste). Herci teda mohli hrať i nehrať a nemali pritom prísť ani o halier.

Medzitým však vedenie Otvoreného fóra – po tom, ako ich okrem študentov aktívne nepodporil nik včítane Grémia tretieho sektora, ak nepočítame bezzubé a v podstate zbytočné verbálne stanoviská opozičných strán (ktoré sa obávali roztrieštenia energie pred nadchádzajúcich referendom o priamej voľbe prezidenta a o vstupe do NATO) – za kurióznych okolností vyhlásilo ukončenie štrajku, bez splnenia jedinej požiadavky. Z pohľadu verejnosti to bol debakel, porážka na hlavu (a naopak, bravúrne víťazstvo – a posilnenie – hrubej moci). A herci okrem hlbokého znechutenia premrhali aj šancu spustiť ozdravný spoločenský pohyb, aká sa tak skoro nezopakuje (aktuálny prieskum verejnej mienky zaradil hercov popri novinároch na jednu z najnižších priečok rebríčka popularity). Výzvu „radikálov“ opozičné médiá neuverejnili, dokonca ani na ich urgentné naliehanie. Namiesto toho chrlili a chrlia ďalšie a ďalšie analýzy prešľapov Mečiarovej vlády.

Ešte šokujúcejšia bola reakcia hercov. Po prvých nadšených reakciách priamo zo štrajkujúcich divadiel – výzva išla pochopiteľne najmä k nim – „radikáli“ vychystali kočiariky s deťmi, nastúpili na autobus a vybrali sa za hercami do Banskej Bystrice. Šéf štrajkového výboru síce ocenil ich solidaritu, odkázal ich však na manažéra súboru. Telefonická reakcia manažéra pripomínala zlý sen: v dedinských kultúrnych domoch je zlá akustika a preto by bolo vhodnejšie, keby „radikáli“ nahovorili dedinčanov na predstavenie v meste. Ani opakované explicitné vysvetlenie zmyslu akcie neubralo nič na jeho zdôrazňovaní významu dokonalej akustiky, interiérových úprav a profesionality. „Radikáli“ preto znovu vychystali svoje deti do kočiarikov a nasadli na autobus s cieľom pokúsiť sa ešte raz divadelníkov osobne presvedčiť, po reakcii hovorcu štrajkového výboru hercov sa však rozhodli investovať svoju energiu radšej iným smerom. Ten ich informoval, že „v súčasnosti nemáme čas, pretože musíme hrať nadčasy, ktoré nám nariadil štátny intendant ako kompenzáciu za štrajk“…

Zastavenie piate: Víťazstvo v Tichom Potoku

Keď sa na jar roku 1996 uskutočnili híringy v obciach ohrozených plánovanou výstavbou vodného diela Tichý Potok, „radikáli“ prizvaní ich spoluorganizátormi (samosprávami a NGO Ľudia a voda) podrobne právne vyargumentovali názor, prečo považovali (a dodnes považujú) tamojší proces EIA an bloc za podfuk. Obce, NGO i občania sa po verejnej konfrontácii pozícií úradníkov a expertov NGO („radikálov“) jasne zhodli na tom, že proces neuznávajú a neuznajú. Celý proces totiž spustilo MŽP (Ministerstvo životného prostredia) v čase, keď žiadny zákon EIA neexistoval, pričom postupovalo podľa akýchsi – stále sa meniacich, rozhodne však verejnosti neznámych a právne nezáväzných – návrhov zákona. Toho, ktorý bol v tom čase iba v procese príprav. Po jeho prijatí MŽP pokračovalo v načatej hre, ignorujúc zákon, ktorý ukladá povinnosť začať posudzovanie každého projektu, ktorý mu podlieha, kompletne, od prvého kroku, a to dňom svojej účinnosti. Projekt priehrady bol takým projektom a zákon požadoval spustiť celý proces jeho posudzovania od začiatku. MŽP, viackrát upozorňované na tento fakt, pokračovalo v plytvaní štátnych prostriedkov na právne irelevantný proces tvrdiac, že proces je riadny. A „dotiahlo“ ho až do prekvapujúceho konca. Hoci existovali indície, že aj na decíznej úrovni je čoraz jasnejšia ekonomická nezmyselnosť projektu a na verejnosť prenikli aj informácie o konflikte záujmov viacerých rezortov v danom území, predsa sa zdalo, že pozícia Ministerstva pôdohospodárstva pri presadzovaní záverečného stanoviska MŽP v procese EIA bude dostatočná. Nebola. MŽP vo svojom „záverečnom stanovisku“ priehradu nedoporučilo a postavilo environmentalistov pred dilemu, ako na to reagovať.

A tí vládnym poslancom dokázali, že predsa nie sú centrálne riadení. Časť z nich vztýčila vlajky a vydala sa na slávnostný pochod pod heslami „Tichý Potok precedensom“, „MŽP prvýkrát rešpektovalo vôľu verejnosti“, a tak podobne. „Radikáli“ vo svojej reakcii naopak upozornili na potrebu diskusie o morálnej i praktickej stránke takýchto účelových – akokoľvek lákavých – interpretácií skutočností a poukázali na ich možné dopady (napr. na iné procesy EIA týkajúce sa iných projektov, ktoré MŽP tiež spustilo mimo platný zákon a ktoré ohrozujú ľudí v iných oblastiach). Diskusia sa dodnes neuskutočnila.

Zastavenie šieste: Capacity 21

Uprostred letných prázdnin obdŕžali niektoré NGO faxovú informáciu z firmy Pedohyg o programe UNDP a MZP s názvom Capacity 21. K informácii bol priložený dotazník, ktorý mal zistiť záujem NGO o program. MŽP im neskôr zaslalo ďalšie informácie, z ktorých bolo jasné, že ide o hotový projekt s pevným programovým a časovým rámcom. Jeho základom malo byť sedem seminárov. Keďže propozície celkom jasne hovorili o tom, že „na týchto pracovných stretnutiach bude zhodnotený súčasný stav v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie a navrhnuté odporúčania na jeho skvalitnenie“, „radikáli“ sa rozhodli program neignorovať. Hrozilo totiž, že výstupom z programu bude legitimizácia prešľapov úradov i firiem v najháklivejších procesoch EIA, to všetko s účasťou NGO, masívne spropagované a podčiarknuté finančnou účasťou významného zahraničného partnera. Netradičná spolupráca MŽP a firmy Pedohyg, ktorá sa na Slovensku stala symbolom zneužívania procesov EIA, spolu s predchádzajúcimi skúsenosťami s ministerskými programami riziko iba zvyšovali. Oficiálne informačné materiály preukazne svedčili o netrasparentnosti procesu prípravy, obsahovej nelogičnosti i absolútnej neefektivnosti zvoleného postupu. Od „radikálov“ sa chcela iba ich účasť, pretože jednou z podmienok UNDP bol i „multisektorový prístup“. Občiansky sektor teda nemal chýbať v prípravnom ani v riadiacom výbore projektu. Ani nechýbal, ibaže ho reprezentovala napr. Asociácia priemyselnej ekológie (členmi tohto združenia právnických osôb sú najväčšie priemyselné podniky). Organizácie „radikálov“ boli prizvané k účasti potom, čo bol definitívne uzavretý obsah i časový harmonogram.

„Radikáli“ teda vypracovali detailné stanovisko s množstvom konkrétnych doporučení na zmeny procesu i obsahu programu, ktoré mali predísť zbytočnému premrhaniu rozpočtovaných 180 tisíc dolárov, a s podmienkami svojej účasti na programe. Pod trojstranové stanovisko získali podpisy 12 NGO, ktoré sa najaktívnejšie zúčastňujú procesov EIA. Jeho preklad zaslali do troch príslušných centier UNDP, aby predišli vykonštruovaným obvineniam z nekonštruktívnosti. Ale nielen to: „radikáli“ si uvedomovali, že tento prípad – ak ho dotiahnu do konca (čo znamenalo, že sa verejne od programu dištancujú v prípade neschopnosti MŽP akceptovať ich najzásadnejšie pripomienky) – by mohol otvoriť medzinárodnú diskusiu o zmysle kuloárně pripravovaných a nezmyselne nákladných projektov UNDP, ktorých praktický efekt sa limitne blíži k nule (inštitúcie OSN organizujú takmer všetky svoje projekty cez národné vlády, často bez akéhokoľvek prehľadu o ich schopnostiach, záujmoch a kapacitách, čím dochádza k plytvaniu prostriedkov práve v stave hlbokej finančnej krízy OSN).

O tom, že „radikáli“ trafili klinec po hlavičke, svedčí pohyb, ktorý zverejnenie ich stanoviska vyvolalo. Úradníci vyťahujú „radikálov“ z postelí na ich súkromných číslach s cieľom dojednať nejaký kompromis – ministerským minimom je aspoň čiastočná účasť „radikálov“ na projekte. Navrhujú stretnutie, „radikáli“ však trvajú na písomnej odpovedi na všetky podnety v ich stanovisku, aby bolo o čom rokovať. Tá prišla o desať dní a jej posolstvo neprekvapilo: program nemožno modifikovať. Napriek všetkým dovtedajším písomným informáciám o programe podpísaných jej riaditeľkou, však tentokrát reakcia tejto riaditeľky na stanovisko „radikálov“ zrazu na viacerých miestach tvrdí, že „cieľom nie je zhodnotenie súčasného stavu procesu EIA ani formulovanie odporúčaní na jeho skvalitnenie“. Po vyjadrení jednoznačného záujmu NGO kvalifikovaných v oblasti EIA o účasť v procese smerujúcom ku konkrétnym zmenám, teda MŽP prirýchlo stratilo chuť čo i len kamuflovať takýto proces. Ako hlavný cieľ začalo deklarovať vágne a ničím nekonkretizované „budovanie siete ľudí a inštitúcií, zaoberajúcich sa otázkami environmentálneho hodnotenia a trvalej udržateľnosti“. Riaditeľka programu neváhala šermovať nemenovanými zástupcami NGO, s ktorými údajne návrh programu prediskutovala („radikáli“ už vtedy vedeli, že úradníci dostali pripomienky od lídrov dvoch NGO, žiadnu z nich však nerešpektovali). Na záver ešte podčiarkla záujem na „partnerskej účasti“ NGO v programe a navrhla stretnutie. „Radikáli“ po dohode s inými NGO na tradičnom Ekofóre skonštatovali, že účasť NGO na programe Capacity 21 za týchto okolností nepovažujú za efektívnu a nenominujú svojho zástupcu do žiadneho výboru. Potiaľ bol postoj „radikálov“ a ostatných NGO spoločný.

Stretnutie s úradníkmi sa napokon uskutočnilo. Odhalilo dávno tušené: hoci MŽP O ponuke UNDP financovať takýto program vedelo dávno, jeho konkretizáciu na poslednú chvíľu zliepali ľudia, ktorí nikdy predtým nič podobné nerobili (v tejto novátorskej práci ich spájal motív neprepásť grant UNDP). Koordinátori programu poinformovali prítomných, že „zmyslom týchto seminárov nie je niečo vyriešiť, ale umožniť ľuďom, aby sa zoznámili, stretli a debatovali“, či dokonca „dáme im najesť a vypiť, aby sa mohli príjemne baviť“. Ale najmä – nič podstatné z požiadaviek NGO splniť nemôžu. Semináre, akokoľvek nezmyselné a nepripravené, nemožno zrušiť ani tematicky modifikovať. UNDP má totiž záujem hlavne o semináre. NGO mali svoje definitívne stanovisko zaslať do týždňa.

Na uzavretej elektronickej konferencii NGO zriadenej „radikálmi“ špeciálne na túto tému s cieľom priebežne sa vzájomne informovať o všetkom, ČO S programom súviselo, vtedy prebehla diskusia so závažným koncom. Postoj NGO sa rozštiepil na dva prúdy: „radikáli“ odmietli poskytnúť svoje mená pod tento program (vidiac v tom jedinečnú šancu dôrazne upozorniť UNDP i MŽP na nezáujem o tento typ zbytočných akcií i v budúcnosti) a neboli ochotní strácať ním čas a kapacity. Druhá časť NGO uprednostnila prístup, ktorý dobre vystihuje výrok jedného z nich: „Je dobré využiť každé stretnutie na zber informácií a vyjadrenie stanoviska.“. Táto časť NGO sa rozhodla zúčastniť sa časti seminárov za istých podmienok. Po takmer dvoch mesiacoch nereagovania MŽP na ich stanovisko sa však rozhodli nezúčastniť sa najbližšieho plánovaného seminára a podľa poslednej informácie „situácia zatiaľ dopadla tak, ako navrhovali radikáli“.

Program UNDP Capacity 21, ktorého nesplniteľným cieľom je „tvorba kapacít pre trvalú udržateľnosť“ tak zožral neúmerné množstvo časových a finančných kapacít veľkému počtu NGO. Prinútil však „radikálov“ pracovať na tvorbe kritérií pre svoju účasť na vládnych projektoch a otvoriť o nich diskusiu v rámci NGO sektora. Zároveň však vypovedá i o byrokracii v UNDP. Štatistické vykazovanie formálnych aktivít je nosnou metódou byrokratov, čo by nebolo tak zlé, ak by sa pritom neplytvalo, ak by zároveň zúfalo nechýbali peniaze na riešenie akútnych problémov a ak by závery zbytočných stretnutí boli iba neužitočné. Keďže tomu tak nie je, byrokracia sa stáva súčasťou globálnych environmentálnych problémov, pričom jej charakteristické prejavy sú v podstate zhodné v rôznom čase i priestore. Program Capacity 21 by bol rovnako typický pre komunizmus v roku 1977, ako je typický pre UNDP či MŽP o dvadsať rokov neskôr.

Zastavenie siedme: Fórum NGO k účinnej účasti verejnosti na environmentálnom rozhodovaní

Zmyslom týchto fór, z ktorých prvé sa uskutočnilo vo februári a druhé v októbri tohto roku, je nielen priebežná výmena skúseností s rôznymi typmi rozhodovacích procesov, monitoring efektívnosti mechanizmov účasti verejnosti na nich i mechanizmov s nimi priamo súvisiacich (napr. prístupu k informáciám), ale i posilňovanie solidarity medzi skupinami, ktorým ide o konkrétne zmeny. Už z tohto je zrejmé, že ich účastníkom nie je hocikto. Pozvané sú iba NGO, ktoré sa priamo do konkrétnych procesov zapájajú, ktoré ich využívajú vo svojich kampaniach a ktoré si dávajú pozor na to, do ktorých procesov má a do ktorých nemá zmysel investovať energiu. Aj preto majú „radikáli“ pocit, že fóra nie sú strateným časom. Ako to však už v postkomunistických krajinách chodí, tento prístup irituje tých, ktorí pozvaní nie sú, pričom si neuvedomujú, že nejde o separovanie sa z environmentálneho hnutia z ješitných dôvodov, ani o „elitárstvo či dokonca ulitárstvo“, ale že skutočnou príčinou je veľmi praktická a silná potreba sieťovať NGO a aktivistov, ktorí si vzájomne rozumejú a hľadajú spoločnú platformu.

Pokusy hľadať vlastnú cestu budia podozrenie z „radikalizmu“ i v rámci environmentálnych skupín.

Zastavenie ôsme: Environmental Partnership, Svetová banka a Monsanto

Environmental Partnership je – aspoň na Slovensku – stále významnou grantovou nadáciou s najvyšším kreditom medzi ochranárskymi NGO, a to radikálnymi i neradikálnymi. Pre tunajších „radikálov“ bolo nepríjemným zistením, keď sa na jar dozvedeli o viacročnom vyjednávaní hlavných mecenášov Partnershipu so Svetovou bankou — symbolom globalizácie založenej na pumpovaní zdrojov z rozvojového sveta – o jej prípadnej spoluúčasti na jeho financovaní. Neprekvapilo ich úsilie banky o „hľadanie možností spolupráce s NGO“, prekvapil ich najmä vlažný až teplý záujem Partnershipu o svoj podiel na jej marketingovej hre.

„Kooperácia a nie konfrontácia“ – také je heslo najnovšej iniciatívy českého Partnershipu, poplatné čoraz silnejúcemu trendu kolaborovať so štátom a priemyslom za každú cenu, v ktorom je kolaborácia povýšená na princíp. Tomuto trendu, penetrujúcemu z USA, sa v našich zemepisných šírkach darí, ba priam prekvitá (a píšem to aj s vedomím rizika, že ma liberálni intelektuáli na Slovensku, do ktorých stále vkladám isté nádeje, postavia do šíku po boku Hofbauera, toho istého, ktorý ma pred rokom v protinadačnom ťažení vlády verejne postavil do šíku nebezpečných liberálov).

„Multisektorový prístup“ je nepísanou podmienkou získania grantu z nejednej zahraničnej nadácie, nehovoriac o prostriedkoch EÚ či USAID. A ako princíp sa uchytil. Každému pekne určuje svoju spoločenskú rolu. Takúto deľbu rolí „spolupracujúcich partnerov“ azda najvýstižnejšie vystihuje propagačný letáčik českého Partnershipu k spomínanej iniciatíve, podľa ktorého by mal občan mať právo vedieť o zdravotnom riziku miestnych zdrojov škodlivín, štátny úradník by však popri poskytovaní informácií mal mať právo odoprieť mu ich s odôvodnením a firma by síce mala úrad informovať, ale rovnako by mala mať možnosť žiadať ochranu niektorých informácií. Od konfrontácie ku kooperácii… Utešený win-win-win.

Ten istý Partnership v Čechách a Poľsku rezko vyjednáva s firmami Burson-Marsteller a Monsanto o poskytnutí podpory a nazýva to súčasťou stratégie finančnej udržateľnosti, ku ktorej ho (aj iných) zahraničné nadácie oprávnene nabádajú. Pre nezasvätených veľmi stručne: Monsanto je tretí najväčší chemický komplex v USA produkujúci pesticídy a geneticky manipulované plodiny voči nim, ktorý sa svojimi aktivitami v tzv. treťom svete výrazne podieľa na likvidácii tradičných komunít a ničení prostredia. Burson-Marsteller je nadnárodná PR (public relations) firma, ktorá vyrába imidž a manipuluje verejnú mienku v prospech nadnárodných spoločností (napr. Shell) a vodcov protidemokratických režimov (napr. rumunského Caucesca, indonézskeho Suharta či čilského Pinocheta).

Slovenskí „radikáli“ dali jasne najavo, že za prípadný český „úspech“ u Svetovej banky, Monsanta či Burson-Marstellera Partnership tvrdo zaplatí kreditom aj na Slovensku. Svoj názor prezentovali i na výročnom stretnutí jeho sponzorov, kde ich paradoxne proti predstaviteľom českého a poľského Partnershipu – popri zástupcoch maďarského Partnershipu – podržali jeho sponzori. Aj táto debata zatiaľ čaká na ďalšie kolo.

Zastavenie deviate: OS

Od mája 1997 vychádza na Slovensku prestížny mesačník OS – Fórum občianskej spoločnosti. Odhliadnuc od svojho názvu je to fórum intelektuálov, už poňatím tém, štýlom i skladbou autorov a zložením redakčného kruhu. Osobnosť šéfredaktora, ktorého minulosť je spojená s bratislavskými ochranármi zo zlatej éry Bratislava/nahlas ako aj výber viacerých článkov v kapitole Digest (napr. o kolapse strednej triedy v Latinskej Amerike či hodnotenie civilizačných trendov) sú prísľubom kritického myslenia a otvárania globálnych problémov na stránkach časopisu. Práve to robí OS zaujímavým aj pre „radikálov“, ktorých zaujíma hlavne to, aké je a bude ich miesto a postavenie v komunite slovenskej inteligencie a akým spôsobom bude pre nich v budúcnosti možné či nemožné komunikovať so spoločenskou mienkotvornou elitou.

Ukazuje sa však, že hodnotová a zrejme aj komunikačná priepasť medzi „radikálnymi“ aktivistami a intelektuálnou elitou môže byť hlbšia, než by sa zdalo. Úlohy písať pre OS úvodníky sa zhostil etablovaný spisovateľ Pavel Vilikovský. Jeho vtipné, nadľahčené a invenčné jednostránkové esejistické útvary bravúrne komentujú grotesknú až absurdnú realitu súčasného Slovenska. Aj slovenský „radikál“ ich vychutná a poučí sa z nich. Problémy začínajú, keď autor privysoko dvíha zástavu liberalizmu. Spisovateľ v jednom z úvodníkov oznamuje, že „Slovenskom obchádza strašidlo“. To strašidlo má „ideologickú povahu“ a je to, ako autor „pekne odpytuje“, strašidlo liberalizmu. Nazval túto mátohu „írečito po našský, strašidlo úpadkového, skazeného, prehnitého Západu“. A pokračuje: „Hľa, takto vyzerá umiernená podoba nášho obľúbeného strašidla dnes“ a cituje Hanu Ponickú: „Navyše, ak sa chceme orientovať na Západ a nekriticky preberať všetko, čo tam je, tiež neviem, či je to najlepšia cesta.“. Hana Ponická, táto kultivovaná dáma a vážená spisovateľka, sa zrazu ocitá v spoločnosti Romana Hofbauera, paranoického ideológa HZDS, ktorého doma i vo svete preslávila jeho teória o celosvetovom sprisahaní proti mladej Slovenskej republike. Zaradil ju tam pán Vilikovský, ktorý jej názory považuje iba za „vykryštalizovanú paranoickú forma“ strašidla.

V inom úvodníku pán Vilikovský pranieruje tých, čo „kvília a nariekajú“ nad brakovou kultúrou a inváziou amerických filmov a apelujú na „štát, cirkev a iné inštitúcie“, aby „s tým preboha niečo robili“. Jadrom úvahy je presvedčenie, že človek je slobodný tvor, ktorý má možnosť rozhodovať o svojom osude a jeho konanie nie je mechanicky determinované vplyvmi prostredia. Usudzuje, že ak si on dokázal zachovať vplyv na svoje deti a nepodľahol pritom brakovej kultúre, môže sa to podariť aj každému inému slobodnému občanovi. Nestihol už ale pouvažovať o kontexte, rodinnom i širšom, v ktorom on svoje deti vychovával, a porovnať ho s davmi – cieľavedome a mnohogeneračne vystavených 24-hodinovej manipulácii. Ani o tom, že práve manipulácia – ak dobre sype – môže byť poľahky predmetom živnostenského listu. Podľa správneho liberála k tomu stačí chuť, peniaze a štempeľ.

V takto pripravovanej spoločenskej atmosfére sa môže slovenský „radikál“ oprávnene obávať, že ho postihne osud Hany Ponickej. Ak sa odváži otvoriť tému globalizácie, EU, NATO, voľného trhu či liberalizmu, ocitne sa proti svojej vôli v spoločnosti Ľuptákov, Húskov, Slobodníkov či Hofbauerov. Slovenskí liberáli môžu byť za to Mečiarovi vďační. Na istú dobu sa mu podarilo nepriamo ochromiť „radikála“ a uvoľniť cestu liberálnym mýtom.

Pred časom som na úvod výročnej správy písal o mýtoch ako o súčasti diktatúr. Akú úzkostlivú pozornosť venuje každá z nich ich príprave i odrážaniu útokov na ne. Mýty sú miazgou diktatúr (či už ako spoločenských systémov alebo stavu myslí), lebo sú pokusom o legitimizáciu ich status quo. A preto je tvorba a uplatňovanie mýtov programovou prioritou každej rodiacej sa diktatúry. Čím jednoduchšie riešenie zložitej reality ponúkne a čím lepšie zhodnotí spoločenské prostredie a metódy, ktorými ich bude do prostredia infikovať, tým dlhšou dočasnosťou sa totalita (systémová či v mysli) bude môcť historicky pochváliť.

Obdobie pádov diktatúr (i otvárania mysle) je pozitívne tým, že so sebou strháva i časť vykonštruovaných mýtov, nie je však bezrizikové. Hrozí zrodom nových, rovnako bezperspektívnych mystifikácií. Grotesknou – na Slovensku iste medzi TopTen – „tézou“ v tomto smere bolo vyjadrenie vicepremiéra prvej proreformnej slovenskej vlády v najsledovanejšej televíznej relácii pred parlamentnými voľbami v roku 1992 o tom, že „keby u nás mohol voľný trh pôsobiť dlhšie, dávno by sa do našich riek vrátili pstruhy“. O pár rokov neskôr (po páde prvej postkomunistickej éry) dominujúcu ideológiu – aspoň čo do počtu vyznávačov a decibelov jej krikľúňov – stelesňuje poslanecké duo nacionalistov Hofbauer-Húska. Už od ich nástupu k moci však systematicky mocnie protipólna ideológia liberalizmu hlásajúca ekonomickú globalizáciu, hoci neporovnateľne sofistikovanejšia a kultivovanejšia, rovnako netolerantná k pokusom o zásadné riešenia ekonomickej, spoločenskej, kultúrnej i environmentálnej nespravodlivosti a neudržateľnosti ako jej logických dôsledkov. Pre aktivistov hnutí, ktorým ide o principiálne systémové zmeny, parcelujú noví ideológovia miesto na okraji spoločnosti, imidžmejkri z nich vyrábajú „radikálov“, outsiderov spoločenského života. Zdecimované kritické myslenie desaťročia krivenej verejnosti i intelektuáli izolovaní od reálneho života ich k tomu priam vyzývajú. „Radikáli“ – hoci rozlišujúc komunizmus a fašizmus od neoliberálneho kapitalizmu – ich vôbec nepovažujú za vzájomné alternatívy. Aj keď majú jasno v tom, že potrebné zmeny neprídu a ani nemôžu prísť samé od seba, a neprídu ani rýchlo, lacno a ani bezbolestne, vedia zároveň, že dominujúce ideologické doktríny riešeniami nedisponujú. A preto sú iní, „radikálni“. V spoločnosti s vývojovou dynamikou Slovenska je rozhodne zaujímavé sledovať (a chrániť) ich pozície.

Juraj Zamkovský (1966) koordinuje Centrum pre podporu miestného aktivizmu.