Som predsa len mierna optimistka

Proč jste vlastně vyměnila inženýrsko-geologický průzkum za působení na ekologické a lidskoprávní scéně?

No, ono to má v podstate dva hlavné aspekty. Prvý z nich súvisí s historickým vývojom. Ja som dlho v národnom podniku IGHP nepracovala, iba tri roky, no paradoxne sme robili geologický a geotechnický prieskum pre stavby typu jadrová elektráreň Mochovce, vodné dielo Gabčíkovo alebo vodné dielo Slatinka — ktoré som teda vlastne pomáhala zakladať. (smích) Potom som sa vrátila naspäť na Katedru geotechniky na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave a tam som si robila ašpirantúru. Tesne pred odovzdaním dizertačnej práce prišiel November 1989. A to bol prelomový bod v mojom živote, od prvého momentu som sa veľmi aktívne do tých udalostí zapojila a občiansky sa angažovala aj v ďalších mesiacoch. Čo mi vlastne prevrátilo môj dovtedajší život naruby, lebo som do tej doby patrila z hľa-diska spoločnosti medzi pasívnejších ľudí. A potom som raz išla cez jedno bratislavské námestie a uvidela papierik „Zakladáme Stranu zelených, príďte pomôcť“, tak som sa šla zo zvedavosti pozrieť. A už som tam zostala. Vypomáhala som na sekretariáte, potom som prerušila ašpirantúru, stala sa šéfkou sekretariátu a neskôr tajomníčkou Zelených na Slovensku — a už to „jelo“.

A ten druhý důvod?

Že môj vzťah k prírode a neskôr k ochrane životného prostredia sa u mňa postupne vyvíjal už od detstva. Ako malé decko som trávila prázdniny u babky v malej horskej dedine dosť mimo civilizácie a flákala sa tam sama po horách, poliach a tak ďalej. Potom sa to nabaľovalo — turistické krúžky na gympli, na výške, vandre vo voľnom čase. Nakoniec som sa počas ašpirantúry dozvedela o aktivitách bratislavských ochranárov, o Bratislave nahlas (viz 7.G 4/2009). Aj som si hovorila „to je veľmi zaujímavé, pôjdem sa tam niekedy pozrieť“. Len som  si robila tú ašpirantúru, a tak som to odkladala, keď budem mať viac času. No a potom prišiel November a naskytla sa príležitosť začať niečo aktívne robiť v ochrane životného prostredia. Bola to síce nakoniec náhoda, že som začala cez tú politickú linku v Strane zelených, no vlastne som k tomu smerovala už dlhodobo a celkom prirodzene. Potom sa to všelijako vyvíjalo — cez Greenpeace a tak ďalej.

Vy jste ještě předloni za Stranu zelených kandidovala do Evropského parlamentu. Proč se SZ za těch dvacet let nedokázala na Slovensku výrazněji etablovat?

To je dosť špecifická história a dosť komplexná otázka. Je tam v hre viac faktorov. Jednak SZ vznikla ako federálna strana a v nasledujúcich rokoch prešla dosť divokými turbulenciami. Jednak slovenská spoločnosť nebola dosť vyvinutá, čo sa týka celkového rebríčka hodnôt, vrátane nedostatočného environmentálneho povedomia. Ľudia síce na jednej strane vždy „teoreticky“ deklarujú, že životné prostredie a ochrana zdravia sú pre nich absolútne priority, ďaleko väčšie než nejaké materiálne a ekonomické hodnoty. Ale keď príde v praktickom živote na vec a treba sa rozhodnúť čomu dať prednosť, tak výrazne víťazia úzko ponímané materiálne hodnoty, a ochrana prírody alebo trebárs aj kultúra sú ďaleko vzadu.

Ďalší faktor môžeme hľadať v samotnej politickej sfére. Zelení tu doteraz nemali tradíciu, Slovensko bolo vždy konzervatívnejšie orientované než napríklad Česká republika — čo malo v istých historických obdobiach aj svoje výhody, napríklad po druhej svetovej vojne (keď v prvých voľbách získali komunisti len slabú menšinu), ale aj svoje zrejmé nevýhody. Napríklad pôsobenie konzervatívcov kresťanského typu vnímam ako akýsi tŕň v päte slovenskej politiky, osobitne ma dosť znepokojuje ich ideová nadväznosť na ľudácky Slovenský štát.

Ďalšou skutočnosťou je, že slovenskí voliči veľmi podliehajú lacnému populizmu, často zameranému na materiálne, konzumné hodnoty. Sľubovať námahu, ktorú si transformácia našej spoločnosti nesporne žiada, úsporné opatrenia, nebodaj ešte systematický ohľad voči životnému prostrediu či sociálnu solidaritu (a to nehovorím o tolerancii k menšinám typu rómskych komunít a podobne), tak to už je také nepopulárne, že vlastne ani neviem, či si na to nejaká politická strana trúfne. V posledných rokoch je tu navyše rastúca skupina ľudí, často až štvrtina voličov, ktorí sú takí znechutení z reálneho stavu — podobné je to myslím aj v Českej republike či iných postkomunistických štátoch —, že kašlú na politiku, nikoho nevolia a neangažujú sa.

Sama Strana zelených je v tom tedy nevinně?

To vôbec nie. Podľa môjho názoru bohužiaľ nie je dostatočne vybavená, aby zohrala významnejšiu úlohu na slovenskej politickej scéne. Je to dané jej ľudským potenciálom, pričom istú úlohu v tom zohráva vzťah veľkej časti ľudí z mimovládnej environmentálnej scény, ktorí do politiky zámerne nejdú, aj keď by sa v nej vedeli a mali uplatniť. Na druhej strane je otázka, či toto by mal byť naozaj úspešný politický model, snažiť sa to robiť prednostne s prioritami občianskych aktivít, lebo vlastne stranícka politika je úplne iná sféra a je v nej treba fungovať v súlade s istými politickými mechanizmami. Napokon, politika zelených strán v západnej Európe je podstatne komplexnejšia, lebo politické strany by mali v prípade svojho víťazstva mať názory a riešenia podstatných problémov vo všetkých sférach spoločnosti, čo samozrejme neziskové environmentálne organizácie nemusia.

V roce 2005 jste v rozhovoru pro Slovo uvedla, že „… spôsob riadenia spoločnosti, korupcia, netransparentnosť politiky aj ekonomiky a predovšetkým žiadostivosť po moci a pokrivený vzťah k občianskej spoločnosti, komunikácia s verejnosťou — v tom všetkom je dnešná vládna garnitúra porovnateľná s mečiarovskou“. Jak si v porovnání s tehdejší Dzurindovou vládou vede v tomto ohledu dnešní vláda Ivety Radičové?

To je tiež dosť ťažká otázka, lebo viem, že to, čo som vtedy povedala, vyznieva veľmi extrémne, radikálne. Na druhej strane je to síce polopatisticky povedané, ale podľa môjho názoru to tak bolo. Len doplním, že vtedy som to z veľkej miery hovorila z hľadiska mojich praktických skúseností týkajúcich sa riešenia následkov smršte v Tatrách.

Súčasná vláda funguje rok a funguje dosť ťažko. Ex-premiér Robert Fico ju nazýva zlepenec a po vecnej stránke ide o výstižný termín, aj keď on ho používa z úplne iných dôvodov. Bohužiaľ sa mi zdá, že u naprostej väčšiny ľudí, ktorí súčasnú vládnu koaličnú politiku robia, je absolútnou prioritou zase len boj o moc a výhody pre vlastnú stranu a záujmové skupiny, ktoré za nimi stoja.

Ja si z pohľadu dlhoročnej občianskej aktivistky myslím, že Slovensko by sa po tých viac než 20 rokoch už konečne mohlo dožiť takej politiky, že by skutočnou prioritou bolo komplexné a udržateľné riešenie najťažších spoločenských problémov. Mne je jasné, že politika nikdy nebude ideálna a vždy v nej budú prebiehať mocenské a peňažné „hrátky“, ale nemalo by to byť také prioritné a určujúce, ako je to dnes.

Takže oproti Dzurindovi žádný pokrok?

Určite táto vláda má svetlé momenty, oproti Dzurindovým vládam výrazné. Napríklad je tu úplne jasný ťah na transparentnosť, aj na občiansku participáciu. No tie svetlémomenty sú individuálne. Musím v tomto kontexte menovať premiérku Ivetu Radičovú a ministerku spravodlivosti Luciu Žitňanskú. Žiadny z ich mužských kolegov nie je tak výrazne pro-občiansky zameraný. Celkovo je v tejto vláde príliš veľa protichodných pohybov, a tak nepôsobí, že by systémovo vedela, čo a ako chce dosiahnuť. Uvidíme, ešte má pred sebou tri roky. Možno.

Deset let jste vedla kampaň Za bezjadrové Slovensko, ovšem dva bloky jaderné elektrárny Mochovce byly podobně jako v Temelíně na přelomu století spuštěny; napřesrok se pak mají rozrůst o další dva bloky. Proč zůstává Slovensko tak projaderné?

Malá poznámka: napriek tomu sa nám — samozrejme v medzinárodnej spolupráci podarilo „zrušiť“ prvú dostavbu JE Mo-chovce 1—2, založenú na úvere EBRD. To bol obrovský úspech. Prvé dva bloky sa dostavali až na druhý pokus, s inými firmami aj inými peniazmi. Taktiež sa definitívne odstavili prvé dva reaktory JE Bohunice. Faktom však je, že Slovensko je silne projadrové.

Tu by som vypichla dva problémy. Jednak existenciu jadrovej lobby, ktorá tu má dlhodobú tradíciu ešte z komunistických čias a veľmi silné materiálne aj personálne zázemie. Títo technici, ekonómovia či stavbári sa po Novembri dokázali rýchlo preorientovať na nových politických lídrov a ekonomické subjekty. Veľmi negatívnu úlohu zohrali aj dve obdobia tvrdo projadrovej vlády Vladimíra Mečiara, ktorý sa navyše silne orientoval na čo najtesnejšiu spoluprácu s Ruskom.

Druhým faktorom je už spomínaná silná tendencia slovenskej spoločnosti k zotrvačnosti, ktorá sa prejavuje aj v oblasti energetickej politiky. Keď už sa tu raz za komunizmu indoktrinovalo, že jadrovky sú absolútne nevyhnutným ťažiskom našej energetiky, tak väčšina ľudí má bez veľkého rozmýšľania tento názor aj naďalej. A chce to veľkú osvetovú, informačnú, vzdelávaciu, politickú, občiansko-aktivistickú a samozrejme aj mediálnu prácu, aby sa do spoločnosti dostávali aj iné informácie a vízie, že to tak byť nemusí. S Greenpeace sme vtedy urobili veľký kus roboty a myslím, že sa ten potenciál zúročuje aj v týchto rokoch. Ľudia už naozaj začínajú rozmýšľať aj zvažovať alternatívne energetické riešenia. Aj keď to samozrejme nie je také masívne, ako by sme si želali.

Prosazuje se po zhruba deseti letech něco z vašeho alternativního návrhu Energetické politiky Slovenské republiky v dnešní praxi?

Štátna energetická politika sa podľa mňa vôbec neposunula. Jediné nóvum v posledných rokoch je určitá podpora obnoviteľných zdrojov a energetickej efektívnosti. Ale tá je tiež dosť schizofrenická, lebo sú to také živelné prístupy, ktoré nevychádzajú zo systémovej reorientácie energetickej politiky, ale skôr z tlaku Európskej únie. No a naša vláda ad hoc, od buka do buka, vyhlási napríklad podporu fotovoltaiky — mimochodom jej inštalovaný výkon už tvorí vyše 400 megawattov, aby ju o chvíľu „sekla“ s tým, že sa budú dotovať iba panely na budovách. Ochrana poľnohospodárskej pôdy je samozrejme správna, no vidno, že vláda nemá jasno, čo a ako chce štátnou podporou dosiahnuť. Taktiež sa kvôli podpore energetického využitia biomasy ničia lesy a vzácne prírodné územia a tak ďalej. Podobný nesystémový prístup je na Slovensku prítomný takmer vo všetkom.

Před patnácti lety jste navštívila okolí Černobylu a mimo jiné o tom napsala reportáž do tehdejší Poslední generace. Jak jste letos prožívala fukušimskou havárii?

Veľmi silne. Ale viete, pre človeka, ktorý dlhší čas robil v oblasti jadrovej energetiky, to bohužiaľ nebolo veľké prekvapenie. Verím tomu, že aj tí, čo sa jadrovej energetike venujú „na druhej strane“, v jadrovom priemysle, žijú s pocitom (hoci aj potlačeným do podvedomia), že raz k takej katastrofe dôjde. Keď to človek prísne racionálne rozoberie, tak by aj bolo nelogické, keby k ničomu podobnému nedošlo — vzhľadom ku všetkým okolnostiam, za ktorých jadrová energetika funguje.

Tiež som si uvedomila, aká je ďalšia perspektíva vzhľadom na počet reaktorov a rôznych jadrových zariadení vo svete. Relatívne dlho sme žili v období bez takejto ťažkej havárie, no možno očakávať, že sa nám intervaly „kľudného života“ budú skracovať. Čo je veľmi depresívne uvedomenie: sme v podstate v pasci, do ktorej sme sa sami zamotali. A rozhodne nejde o pascu jedinú. Asi je pravdivá úvaha, že najlepšie obdobie ľudstva sa končí. Ja mám to šťastie, že som ho za svojho života zažila celkom naplno… Nie je to bohvieaká radostná perspektíva, ale nie je to ani dôvod hodiť si teraz „mašľu“. Sú to obrovské výzvy a čakajú na vyriešenie. No verím tomu, že keď človek dá do niečoho strašne veľa energie, niekedy mu k dobrému výsledku pomôže aj zhoda okolností, šťa-stná náhoda či „vyššia moc“. Takže som predsa len mierna optimistka.

Momentálně pracujete jakožto mediální manažerka v nevládní organizaci Občan, demokracia a zodpovednosť. Jak se vám daří „prodávat“ vaše témata do slovenských médií?

Veľmi ťažko. (smích) Je to okrem objektívnych okolností zapríčinené aj materiálnymi ťažkosťami, do ktorých sa naša organizácia v posledných rokoch dostala. ODZ bola veľmi dobre fungujúca organizácia so silnými osobnosťami, ale teraz je nás tam len zopár na čiastkové úväzky. Tým pádom nie je možné robiť také široké spektrum aktivít ako kedysi. Teraz sa špecializujeme najmä na tému diskriminácie a ľudské práva žien.

A jak se tedy daří genderovým tématům na konzervatívním Slovensku?

Hlavne z mimovládnych pozícií je to ťažké, ale porovnateľné napríklad s niektorými environmentálnymi témami alebo rasovým násilím. Ono Slovensko na jednej strane je konzervatívne, sociologické výskumy však ukazujú, že vôbec nie stopercentne. Slováci sú v istom zmysle „schizofrenickí“. V skutočnosti sú oveľa sekulárnejší národ, než sa sami deklarujú a než to navonok vyzerá. To je napríklad aj otázka antikoncepcie a potratov, kde je postoj verejnosti aj politických strán mimo KDH liberálny.

Iná vec sú rodové stereotypy, ktoré sú v spoločnosti veľmi hlboko vžité. Slovensko je doposiaľ veľmi patriarchálnou krajinou. Tolerancia, multikultúrnosť a istý liberalizmus sa tu presadzujú dosť ťažko. No samozrejme existujú jednotlivé médiá alebo žurnalisti a žurnalistky, ktorí tieto problémy vnímajú a snažia sa ich aktívne preniesť do svojich výstupov.

Když jste zmínila vaše finanční těžkosti v ODZ, myslíte, že je možný návrat k nehonorovanému aktivismu?

Finančné podmienky pre mimovládky sa zhoršujú, čiastočne kvôli odchodu veľkých zahraničných nadácií, čiastočne kvôli neschopnosti slovenských vlád vytvoriť efektívny systém podpory mimovládneho sektora. Podľa mňa sú časy číreho nadšenectva a altruizmu dosť nenávratne preč, aspoň čo sa týka veľkých káuz, občianskej advokácie a systematických watch-dog aktivít (verím, že „drobné“ dobrovoľníctvo bude ďalej prekvitať). Asi je to nevyhnutný spoločenský vývoj. Ten prednovembrový étos sa nevytráca, no fungovanie založené na čistom dobrovoľníctve vo voľnom čase a bez akýchkoľvek prostriedkov sa v zložitých veciach jednoducho nedá fyzicky zvládať. Problémov je tak veľa a sú také hlboké, že iba na altruistickej báze sa nedajú riešiť. Ono to naozaj chce systémovú podporu od štátu, aspoň na rozbeh, a tej sa nám na Slovensku v potrebnej miere nedostalo. Myslím si, že v Českej republike je prístup štátu k neziskovému sektoru lepší.

Někteří pozorovatelé ale tvrdí, že na Slovensku je nevládní sektor dynamičtější a rozvinutější než v České republice.

Môže byť, no podľa mňa iba čiastočne, respektíve iba v niektorých ohľadoch. Asi je to diferencovanejšie: v niečom sme na Slovensku ďalej, práve vďaka zlým podmienkam za Mečiara, ktoré nás donútili, aby sa občianska spoločnosť zmobilizovala. A zmobilizovala sa naozaj v tesnej vzájomnej spolupráci, ktorá mimovládny sektor dosť integrovala. V súčasnosti už viac prebiehajú také tie drobné kohútie zápasy na jednom smetisku, pri ktorých sa trieštia sily vo vlastných radoch. To mám osobne najmenej rada, ale bohužiaľ sa to deje veľmi často, v posledných rokoch aj na ochranárskej scéne. Zrejme tiež ide o nejaký nevyhnutný spoločenský vývoj…

Na druhej strane sa mi zdá, že občianska spoločnosť je u vás oveľa ďalej, čo sa týka všeobecného povedomia a takej tej občianskej kultúry. Nemyslím tým len napríklad povedomie o ochrane životného prostredia,ale trebárs diskusie o riešení energetiky, vrátane tej jadrovej. Na Slovensku sa toto vôbec verejne nerieši. Slovenský Greenpeace síce svojho času viedol veľmi silnú protijadrovú kampaň, ale akonáhle túto oblasť na istý čas opustil, zrazu ohľadom diskurzu o energetike ostalo „ticho po pěšině“, pretože iné mimovládky taký potenciál nemajú a verejnosť to nezaujíma. Celkovo sme v občianskosti pozadu asi aj vzhľadom na odlišný historický vývoj a teraz to doháňame.

Na konci června bratislavští zastupitelé schválili záchranu bratislavského Parku kultury a oddechu (PKO), o kterou jste se snažila v občanské iniciativě Bratislava otvoreně. Je už v tomto ohledu dobojováno, nebo developeři v čele se skupinou J&T vrátí úder?

Jasné, že ani zďaleka nie je dobojované. Vyhrali sme dôležitú bitku, ale ťažšia polovica vojny nás ešte čaká. Toto je veľmi veľká kauza, jedna z najväčších komunálnych káuz v Bratislave a asi aj na Slovensku. Je veľmi „košatá“ a má veľa rôznych aspektov. Samozrejme, jednotiacim prvkom je netransparentnosť rozhodovania bratislavskej samosprávy, najmä magistrátu, ktorá ide ruka v ruke s korupciou, ktorá sa síce nedá preukázať, ale všetky indície o nej nasvedčujú.

Aj pri PKO ide o klasickú modelovú situáciu, ktorá sa viac-menej v každom veľkom meste v posledných rokoch opakuje: je tu silný investor či developer, ktorý svoje podnikateľské záujmy presadzuje prostredníctvom veľmi nepriehľadného a povedala by som až anti-participačného fungovania miestnej samosprávy. Proti tomu sa následne zdvihla vlna občianskeho odporu malej skupiny aktivistov a aktivistiek, ktorí tvoria aj z tých aktívnejších či vnímavejších občanov mesta len malý zlomok. Tým pádom je nepomer síl taký výrazný, že aj keď teraz bratislavské zastupiteľstvo prijalo významné uznesenie, ktoré by mohlo viesť k dobrému riešeniu, nedá sa očakávať, že by to developeri vzdali bez boja. Naopak, v posledných mesiacoch robia systematické kroky, aby samosprávu zatlačili do defenzívy, napríklad mesto žalujú o ušlý zisk 30 miliónov eur. Až teraz sa zrejme začína naozaj tvrdý boj „kto z koho“, kto odíde s akými výsledkami.

V roce 2006 jste měla ve volebním programu — když jste kandidovala do parlamentu za Slobodné fórum — tezi, že upřednosťujete „win-win“ strategii, tedy aby všechny strany vyhrály. Je v případě ne/zbourání PKO tento princip možné dodržet?

No, to je dobrá otázka. Keďže som mierna optimistka, tak poviem, že systémovo to možné je. Ale vyžadovalo by si to zmenu uhlu pohľadu či prístupu investorov — čo, myslím, je analogické s problematikou vnímania trvalej udržateľnosti v spoločnosti, respektíve riešenia problémov z perspektívy krátkodobej alebo dlhodobej. To, čo  sa zdanlivo pre niekoho javí ako „win“, pozitívny výsledok, z dlhodobého a celospoločenského hľadiska výhrou byť rozhodne nemusí, ba naopak. Čiže viem si teoreticky predstaviť: keby developeri pochopili, že keď zdanlivo túto kauzu prehrajú a ustúpia a napríklad prijmú riešenie, ktoré by im mesto malo v najbližších týždňoch navrhnúť (konkrétne zámenu pozemku PKO za iné pozemky, ktoré z hľadiska verejného záujmu nebudú také konfliktné), z dlhodobého hľadiska by vlastne mohli vyhrať. Pretože by mali korektné vzťahy s mestom a mohli by si šplhnúť aj u verejnosti. Ale ak to mám prakticky odhadnúť, títo developeri podľa mňa nie sú takejto pozitívnej zmeny svojho postoja schopní.

Po větrné smršti v roce 2004 jste též spolukoordinovala nevládní výbor Naše Tatry. Jak od vašeho loňského článku pro 7.G o Vysokých Tatrách pokročila snaha developerů J&T vytvořit z Tater „turistický ráj pro bohatou klientelu“?

S touto kauzou som medzitým stratila bližší kontakt. No mám „zvonka“ cez médiá pocit, že sa to veľmi nepohlo a z Tatier sa, našťastie, nestáva stredisko turizmu, ktoré by mohlo konkurovať napríklad tým alpským. Ono je to totiž oveľa hlbší problém, než že J&T nalejú do Tatier miliardy a už to bude. Na druhej strane si tam J&T svoje pôvodné projekty realizujú, napríklad zrekonštruovali bývalý hotel Hviezdoslav, dnes luxusný Kempinski, kde zorganizovali konské pólo na snehu – v národnom parku… Avšak vzhľadom na to, že mali megalomanské plány a vedenie mesta Vysoké Tatry im išlo po ruke, asi im to nejde s takou intenzitou a v takom rozsahu, ako si pred pár rokmi predstavovali. Zrejme, podobne ako v prípade bratislavského PKO, k tomuto (pre mňa pozitívnemu) faktu výrazne napomohla celosvetová ekonomická a realitná kríza, ktorá občianskym protideveloperským aktivitám prišla veľmi vhod.

Letos na jaře jste v tiskové zprávě Bratislava otvorene napsali: „Až na niektoré výnimky by sme pozitívne prípady pôsobenia súkromných investícií v Bratislave v prospech občanov a verejných priestorov hľadali dlho. O negatívne príklady naopak nie je núdza: desaťtisíce vyrúbaných stromov, zbúrané historické pamiatky, nezmyselné zahusťovanie, nulová spolupráca s občanmi či zníženie kvality životného prostredia a života ľudí v meste.“ Nevykreslujete příliš temný obraz?

Žiaľ, je to tvrdá realita — svedčia o nej fakty i názory širokej bratislavskej verejnosti, ktoré sa napríklad veľmi jasne odrážajú aj v médiách či verejnom diskurze. No aj preto, že táto nenormálna situácia trvá celé roky a frustrácia aj hnev občanov sa s každým ďalším škandálom hromadili, sa nám podarilo zaangažovať do riešenia PKO mnohé osobnosti verejného života (vrátane premiérky Radičovej) či odborníkov a odborníčky. Napokon sme dotlačili novú samosprávu ku krokom, ktoré by boli ešte pred rokom nemysliteľné, napríklad zorganizovanie serióznej verejnej diskusie o PKO či už spomínané rozhod-nutie zastupiteľstva v prospech jeho zachovania. Čo je obrovský úspech.

Alebo práve v týchto dňoch sa pozitívne zúročila niekoľkoročná občianska kampaň: firma Skanska sa verejne zaviazala, že nebude stavať nevzhľadné štvorpodlažné bytovky (tzv. „viladomy“) v Devíne, ale po dohode s miestnou samosprávou postaví jednopodlažné domy, ktoré nenarušia tradičný historický a krajinársky ráz tejto pamiatkovo chránenej mestskej časti Bratislavy. Takže sú aj úspechy, len sú nesmierne tvrdo vydrené a je ich, žiaľ, málo…

Jsou i omyly. Jakého největšího jste se jakožto aktivistka dopustila?

Nemôžem si teraz spomenúť. (smích) Určite takých pár momentov bolo, ale asi som ich vytesnila, pretože stále ma zavaľujú nové a nové veci, ktorým sa musím venovať. Takže niekedy mám skutočne problém spomenúť si na detaily spred viacerých rokov. Vlastne teraz mi napadol môj ostatný omyl. Keď tesne pred komunálnymi voľbami koncom novembra mestský poslanec a kandidát na primátora Bratislavy Ján Budaj zverejnil na tlačovke indíciu, že hneď po voľbách hrozí zbúranie PKO. Zdalo sa mi to prehnané, brala som to ako súčasť predvolebnej kampane. Žiaľ, už nasledujúce týždne ukázali, že na základe tajnej zmluvy vtedajší primátor Andrej Ďurkovský developerom PKO skutočne odovzdal, dokonca ich aj splnomocnil na jeho zbúranie v mene mesta! Takže v decembrovom mraze sme držali hliadky na dunajskom nábreží, popri tom sa dohadovali s políciou, úradmi a cez médiá alarmovali verejnosť. Len vďaka tomu PKO ešte stále stojí…

A ještě druhá naše tradiční otázka: Jakým slovem byste charakterizovala současnou slovenskou společnost? Jaký je její nejpříznačnější rys? Vaše bratislavská kolegyně Ľuba Lacinová nám před rokem odpověděla, že ji považuje za fragmentální — nic nedokončujeme a nic pořádně nevíme.

Asi nebudem od Ľuby príliš ďaleko, napadá mi spoločnosť rozpoltená. Ale to nie je presné, lepším pojmom bude dezintegrovaná, a to v rôznych aspektoch toho slova. A tiež vyvíjajúca sa — v tom zmysle, že mi slovenská spoločnosť pripadá byť v zárodku, v mladšom veku svojho vývoja. Čo sa prejavuje úplne všade, či už v občianskom povedomí, fungovaní inštitúcií i neformálnych sietí, z ktorých sú mnohé nedovyvinuté a nepristupujú k riešeniam problémov systémovo. Nedovyvinutosť tiež vnímam z hľadiska základných hodnôt, čo si žiada veľmi náročný vývoj a dozrievanie. Vidíte, nedozretá, nezrelá spoločnosť, to by mohlo byť asi najvýstižnejšie označenie. A ešte aj — povrchná…

Jste dlouholetou spoluautorkou kapitoly Životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj v každoročne vydávanej Súhrnnej správe o stave spoločnosti Inštitútu pre verejné otázky (IVO). Směřuje vývoj Slovenska směrem k trvalé udržitelnosti? Nebo od něj?

Do Správy som za minulý rok ako ilustráciu vývoja občianskej spoločnosti napísala spolu s Martinom Bútorom o kauze PKO. Pokiaľ by som mala reflektovať tých pätnásť minulých rokov, vlády a exekutíva mali a stále majú na trvalú udržateľnosť iba minimálny ťah. Síce už dlhšie existuje Národná stratégia trvalej udržateľnosti, ktorá sa každoročne reportuje v parlamente, ale sú to veľmi formálne reporty, ktoré nejdú k podstate vecí. Súčasný minister životného prostredia je snáď o niečo lepší než jeho predchodcovia, no rezort nepristupuje dôsledne k riešeniu nahromadených problémov, napríklad so Štátnou ochranou prírody.

A pokiaľ ide o celkové smerovanie verejnosti, taktiež nemôžem konštatovať, že by sme boli na trajektórii k trvalej udržateľnosti. Zase sa mi na jazyk derie slovo nezrelosť – naša spoločnosť túto problematiku ani len nereflektuje, tým pádom ani dostatočne nereflektuje svoju existenciu v súčasnou globalizovanom svete. Toto je úloha, ktorá ešte pred celou spoločnosťou stojí. Predpokladám, že do tej reflexie a následnej snahy o udržateľné riešenia budeme zhoršujúcou sa globálnou situáciou, či už environmentálnou alebo sociálnou, veľmi rýchlo dotlačení.

Po listopadu 1989 jste patřila mezi federalisty, kteří odmítali rozdělení republiky, působila jste v Duchovním parlamentu spojujícím obě republiky. Nemyslíte, že z většího časového odstupu klady rozdělení převážily nad zápory? Nebo stále zůstáváte na pozici, že jsme se měli do Evropské unie dostat nějak jinak?

Stále si myslím, že by bolo oveľa lepšie, keby sme to dokázali udržať pokope a dokázali sa do Únie dostať spoločne. Ale na druhej strane: ak sa to udialo tak, ako sa to udialo, tak to zrejme bola objektívna nutnosť. Pretože toto sú veci, ktoré sa nemôžu udiať úplne náhodne, vedú k nim síce zložité, ale veľmi logické a z hľadiska vývoja spoločnosti prirodzené procesy. Takže asi to nemohlo skončiť inak. No vnímam aj pozitíva tohto procesu – tak ako na všetkom v živote. Napríklad v tom, že ono nezrelé Slovensko by bez rozpadu federácie bolo o veľa dlhšie nezrelé, závislé a tým pádom aj nesebavedomé, labilnejšie a podliehajúce väčším excesom. Od stability a uvedomovania si vlastnej hodnoty má Slovensko pomerne ďaleko aj dnes, ale som presvedčená, že skôr dosiahne pozitívne výsledky vtedy, keď je nútené riešiť svoj vývoj samo a nezávisle.

Na druhej strane veľmi silne vnímam aj stratu, veď platí, že „ve dvou se to lépe táhne“. Myslím si, že česká spoločnosť je v niektorých ohľadoch ďalej než slovenská, napríklad v zmienenej občianskej dimenzii a celkovo v kultúrnosti (v širšom slova zmysle). Takže keby sme z nej mohli bezprostredne čerpať, asi by sme tú stratu rýchlejšie doháňali a nemuseli sa „terigať“ rôznymi zákrutami a občas aj spätným chodom. V iných veciach by sme zas my mohli obohacovať českú spoločnosť. Aj keď zase – takto sú tie naše výdobytky zas hlbšie a trvalejšie…

Každopádne si myslím, že ideálny scenár by bol, keby sme dokázali problémy prekonať v spoločnom štáte. No dnes je už dôležitejšia iná otázka: či sme schopní — či už Česká republika, Slovensko alebo iné postkomunistické krajiny — integrovať sa rovnocenne, zrelo a s vedomím vlastnej hodnoty do Európskej únie, alebo budeme skôr destabilizačným prvkom. A samozrejme, ako budeme všetci zvládať veľké globálne problémy, ktorých tvrdé dôsledky prichádzajú…

—

Připravil Vít Kouřil. Další 7.G rozhovory najdete tady.