Znovuzrodenie Veľkej Bohyne

Hnutie Bohyne síce v mnohom pripomína náboženstvo, ale vo svojej podstate je to viac politicko- spirituálne hnutie než náboženstvo v tradičnom význame tohto slova. Korene tohto kontra-kultúrneho hnutia siahajú do 70. rokov dvadsiateho storočia a späté sú predovšetkým s tzv. druhou vlnou feminizmu (feministickej spirituality) a taktiež neopohanským hnutím Wicca. Len málokoho asi prekvapí, že prvé ohniská tejto „spirituálnej vzbury voči mužskej svetovláde“ boli založené v Západnej Európe a Severnej Amerike. Značnej popularite (v medziach tzv. alternatívnej alebo novej religiozity) sa hnutie teší aj v Austrálii a na Novom Zélande a svoje „chrámy“ (základne) má Bohyňa už aj v niektorých krajinách strednej čí východnej Európy, vrátane Českej republiky a Slovenska. O tom však až neskôr.

Bola raz jedna Bohyňa…

Kto alebo čo je Bohyňa? Je to len „boh v sukni“, alebo duchovná entita (či presnejšie elita) výrazne odlišná od prevládajúceho, teda mužského výkladu tohto slova? Nemecký filozof Fridrich Nietzsche je známy svojim výrokom „Boh je mŕtvy… a my sme ho zabili“. Nietzsche tu obviňuje modernú (Západnú) spoločnosť z „vraždy Boha“. Kto však zabil Bohyňu? Vinníka možno opäť hľadať na Západe, pretože práve západná (kresťanská) civilizácia de facto vymazala Bohyňu z náboženského slovníka Západu. V archaických náboženstvách Európy síce dominovali mužské božstvá, ale svoje miesto mala v pohanskom panteóne aj Bohyňa, ktorú ranné agrárne kultúry nazývali aj Veľká Matka. Kresťanstvo ako patriarchálne náboženstvo sa snažilo tieto „pohanské bludy“ vykoreniť, čo sa mu podarilo len čiastočne — príkladom je predovšetkým kult Panny Márie, ktorý v katolíckych krajinách nahradil uctievanie Bohyne.

Stúpenci hnutia Bohyne sa snažia upozorniť na vyššie zmienený násilný prevrat, ktorý podľa nich spôsobil podradné, submisívne postavenie ženy v patriarchálnej spoločnosti. Tento nadradený prístup mužov k ženám je spojený aj s nadradeným a koristníckym postojom človeka voči Prírode. Vyznavačky Bohyne teda používajú rétoriku ekofeminizmu a stotožňujú ženský princíp s prírodou, zatiaľčo mužský princíp je metaforou pre kultúru. Tu treba upresniť, že hnutie Bohyne nemožno považovať za radikálne feministický prúd, ktorý sa stavia voči všetkému mužskému vyslovene nepriateľsky. Feminizmus a predovšetkým jeho radikálnejšie smery bývajú často spájané s matriarchátom. Väčšina stúpencov hnutia Bohyne sa stavia voči tejto hypotéze negatívne, pretože odmietajú hierarchizáciu spoločnosti, aj keby vládnucou elitou mali byť ženy. Ich ideálom je rovnostárska spoločnosť, kde majú muži aj ženy rovnocenné postavenie.

Podľa stúpencov hnutia Bohyne v takejto harmónii, ktorá sa netýkala len vzťahu muži—ženy, ale aj vzťahu človek—príroda, žili členovia ranných neolitických, prípadne ešte starších spoločenstiev. Tieto spoločenstvá boli podľa feministických autoriek viac mierumilovné než tie patriarchálne. Je nutné dodať, že chýbajú jednoznačné vedecké dôkazy o existencii takýchto „dokonalých“ spoločností, ktorých poznávacím znamením je dominantný kult Veľkej Matky či Bohyne. Ako dôkaz existencie takýchto viac či menej matriarchálnych spoločností uvádzajú feministickí autori ako aj stúpenci hnutia Bohyne prehistorické miniatúrne sošky žien — tzv. venuší (známy je napríklad nález moravskej Vestonickej venuše). Mnoho vedcov sa síce zhoduje na kultovom význame týchto sošiek, ale len menšina ich považuje za potvrdenie teórie o matriarcháte či existencií kultúr, ktoré ako hlavné božstvo uctievali Bohyňu.

Pavedecký fenomén?

Z vyššie napísaného možno usudzovať, že hnutie Bohyne je v očiach mainstreamovej akademickej obce dosť kontroverzný fenomén. Rituály a mýty, ktoré sú súčasťou thealógie hnutia Bohyne (thea —„bohyňa“ ako protiklad voči predpone theo —„boh“) sú podľa mnohých vedcov z väčšej časti moderné výtvory vyznavačiek Bohyne. Další tiež majú problém s tvrdením, že rôzne ženské božstvá celého sveta sú aspektami jednej Bohyne, pretože archaické spoločenstvá sú známe svojim polytheizmom — rôzných božstiev s odlišnými atribútmi a funkciami. Hnutie Bohyne napriek tomu budí skôr dojem monoteizmu. Na obhajobu členiek hnutia však treba uviesť, že „iracionálny a nevedecký“ charakter ich spirituality neskrývajú, a hoci sa často odvolávajú na starobylosť tradície uctievania Bohyne, otvorene sa priznávajú k tomu, že ich rituály obsahujú aj inovatívne a novodobé prvky, ktoré sú „apdejtom“ starovekého kultu Veľkej Matky.

Věstonická Venuše, Konference Bohyně, foto: Jindřich Špaček – Starling, s. r. o.

Ako som už písal v úvode, hnutie Bohyne je viac hnutie než náboženstvo, čo samozrejme môže byť pre mnohých nezainteresovaných mätúce. Samotní stúpenci tohto hnutia sa často vymedzujú voči pojmu náboženstvo a uprednostňujú termín spiritualita. Náboženstvo je podľa nich silne hierarchizovaná (maskulínna) inštitúcia, ktorú do značnej miery stotožňujú s pojmom cirkev. Hnutie Bohyne nemá pevne danú hierarchickú štruktúru a hoci rituály a ceremónie vykonávajú kňažky, ktoré prešli špeciálnym výcvikom, tie nemajú nadradené postavenie voči ostatným. Hnutie je hrdé na diverzitu prístupov i názorovú pluralitu,vyhýba sa dogmám a neopierá sa o žiadnu svätú knihu ani sa neodvoláva na nejaké nespochybniteľné autority tak typické pre monoteistické  (mužské) náboženstvá.

Existuje však určitý konsenzus a nekanonizovaný etický kódex, na ktorom sa vie zhodnúť väčšina členiek (a členov) hnutia. Tealogička hnutia Carol P. Christ definovala napríklad tieto základné kamene etiky hnutia Bohyne: „Ver poznaniu, ktoré prichádza skrz telo; neskrývaj pravdu, bolesť ani utrpenie; ber si len to, čo potrebuješ; premýšľaj o konzekvenciách svojich činov na sedem generácií dopredu; praktikuj štedrosť a veľkorysosť…“ K iným etickým princípom hnutia patrí pravidlo nepoškodzovania prepojenejsiete života či pravidlo, že cieľom má byť mier a partnerstvo, nie boj a nadvláda. Pravidlo nepoškodzovania siete života naznačuje, že členom hnutia je vlastná aj environmentálna etika, ktorú možno v kontexte hnutia označiť ako ekofeminizmus. Hnutie Bohyne kritizuje súčasný antropocentrický prístup západného človeka k prírode. Zdôrazdňuje tiež, že človek nie je koruna tvorstva, ale súčasť prírody a Zem je našou Matkou, živou a cítiacou bytosťou, ktorá si zasluhuje našu úctu i empatiu.

Vo výrazne ekofeministickom svetle predstavuje hnutie Bohyne kanadský dokument z roku 1989 Goddess Remembered. Objavili sa v ňom popredné osobnosti hnutia ako aj ekofeministickí teoretici či vedci, ktorí významne ovplyvnili formovanie feministických neopohanských prúdov, ako napríklad spisovateľka Merlin Stone alebo archeologička Marija Gimbutas.

Jemný odér komercie

Toľko teda k teórii hnutia. Ako to však celé funguje v praxi? Napriek tomu, že hnutie sa dištancuje od hierarchických cirkevných inštitúcii, predsa len aj vyznavači Bohyne majú svoj „Vatikán“. Je ním anglické mesto Glastonbury, kde sa nachádza chrám Bohyne, ktorý je posvätným pútnickým miestom vyznavačiek a vyznavačov Bohyne z celej Európy. Každoročne sa tu koná niekoľkodňové stretnutie stúpencov a sympatizantov hnutia pod názvom Konferencia Bohyne. Mimochodom na prelome júna a júla sa podobné stretnutie konalo aj v Dolných Vestoniciach.

Návšteva Konferencie Bohyne je asi ten najlepší spôsob, ako si urobiť jasnú predstavu o tom, čo je to hnutie Bohyne. Každý špás niečo stojí a treba upozorniť, že ani Konferencia Bohyne nie je úplne lacná záležitosť (tá v Dolných Vestoniciach by vás vyšla v predpredaji na 2300, respektíve 3000 Kč na mieste). Treba však dodať, že program konferencie, ktorá je kombináciou prednášok, workshopov a rôznych performácii, je dosť pestrý a nabitý, takže za svoje peniaze dostanete relatívne hodne muziky. Náplň konferencie pripomína v súčasnej dobe dosť obľúbené festivaly ezoteriky, zdravého životného štýlu a osobnostného rozvoja. To vlastne vystihuje aj hlavné prúdy, ktoré sa v rámci hnutia vzájomne prelínajú. Prevládajú dva aspekty: resakralizácia Prírody v podobe „New Age pohanstva“, čo je veľmi pestrý „duchovný guláš“, v ktorom nájdete kult egyptskej Isis, starorímskej Diany, ale aj domácich ženských božstviev (v prípade vestonickej konferencie šlo o slovanské bohyne).

Věstonická Venuše, Konference Bohyně, foto: Jindřich Špaček – Starling, s. r. o.

Druhým aspektom hnutia je už zmienený osobnostný rozvoj. Hnutie Bohyne sa zameriava prednostne na osobnostný rozvoj žien, prácu so ženskými archetypmi a hľadanie ženskej prirodzenosti, sebarealizácie a individuality. Pomocníkmi pri tomto „hľadaní“ sú rôzne alternatívne psychoterapeutické metódy, ale aj spirituálne techniky východnej Ázie či šamanizmus. Konferenciu moderujú a lektorujú predovšetkým už spomínané kňažky Bohyne.

Pristavme sa na chvíľu pri tomto fenoméne, ktorý znie v kontexte 21. storočia trocha tajomne a zároveň aj bizarne. Na internetovej stránke českej pobočky hnutia (www.knezkabohyne.cz) sa dozvieme, že kňažka slúži Bohyni a základným princípom, ktoré symbolizuje: princíp života, lásky a slobody. Úlohou kňažky je pomáhať ľuďom zostať v každodennom živote v spojení s tým, čo nás presahuje, a taktiež sprevádzať ľudí (hlavne ženy) dôležitými okamžikmi života prostredníctvom prechodových rituálov, ako sú prvá menštruácia, svadba, pôrod, pohreb a tak podobne. Určite mnohým z vás napadla otázka, kto sa môže stať kňažkou Bohyne? Podľa hnutia predstavuje jedinou podmienku je byť ženou. V každej žene sa vraj skrýva potenciál stať sa kňažkou a v každej žene sa skrýva Bohyňa. Aby však žena mohla oficiálne nosiť „titul“ kňažka, musí prejsť špeciálnym výcvikom, ktorý trvá jeden rok. Väčšia časť výcviku je však „samoštúdium“, ktoré vychádza z lekcií poskytnutých počas piatich predlžených víkendov. Výcvik poskytne budúcim kňažkám praktické schopnosti, ako sa prepojiť s Bohyňou v zemi, skrz ročné obdobia, v živloch a s jej mystériami. Výcvik má pomôcť žene nájsť svoju vlastnú cestu a ženskú silu a naučiť ju ako prinášať dary ženstva do sveta.

Nevyzerá to všetko až príliš jednoducho? Teda za predpokladu, že máte dostatok finančných a časových prostriedkov. Na mieste je otázka, či ročný kurz stačí k tomu, aby sa z ženy stala kňažka. Hnutie Bohyne má nesporne vznešené ciele a ideály, ale podobne ako iné moderné ezoterické smery trpí až prílišnou otvorenosťou, zľahčovaním a tak trochu utopickou naivitou. Cítiť tu aj jemný odér komercie (na druhej strane chrámové pokladnice v staroveku tiež neboli prázdne). Hnutie môže niekoho odradiť svojou multikultúrnou nesúrodosťou a na dôveryhodnosti nepridáva ani odvolávanie sa na archaickú tradíciu Veľkej Matky a pred-patriarchálne harmonické spoločnosti, ktoré majú bližšie skôr k literárnym utópiam než k historickej skutočnosti, o ktorej nás informujú doterajšie vedecké výskumy.

Na pomedzí nádeje a skepsy

Hnutie Bohyne jednoznačne zapadá do kontextu postmodernej doby, ktorá je okrem iného typická aj pomalým, ale viditelným vzostupom tzv. nových náboženských hnutí na úkor veľkých monoteistických náboženstiev. Nedá sa povedať, že by New Age spiritualita výrazne ohrozovala dominantné postavenie náboženstva, akým je v Európe a Severnej Amerike kresťanstvo, avšak   výskumy dokazujú nie úplne zanedbateľnú popularitu New Age spirituality u kresťanov. Napríklad podľa výskumu Pew Forum on Religion & Public Life v Spojených štátoch z roku 2010pomerne významný počet kresťanských respondentov verí v astrológiu (23 %), reinkarnáciu (22 %) či spirituálnu energiu stromov alebo kryštálov (23 %).

V kontexte týchto údajov by bolo zrejme vhodné prestať vnímať hnutie Bohyne a iné New Age prúdy za marginálne kontrakultúrne výstrednosti „post- hippies“ a brať ich vážne, pretože sú reakciou na dlhodobo kulminujúce genderové a environmentálne problémy, s ktorými sa mainstreamové politické, vedecké či náboženské elity nevedia vysporiadať dostatočne rázne. Otázka znie, či kňažky Bohyne majú skutočne tie správne lieky na súčasné choroby západnej civilizácie, alebo sa jedná skôr o šarlatánstvo „zázračných lekárov“, ktorí využívajú beznádej a zmätok postmodernej generácie stratenej v regáloch svetového supermarketu.

Kontakt na autora: martin.pavelka1979@gmail.com.

Znovuobnovit zdroj své síly

Vénera Mikulášková

K některým pasážím článku Znovuzrodenie Veľkej Bohyne.

Ano, samozřejmě že roční kurz není dostačující. Tím, že jej dokončíte, vše teprve začíná. Vše, co se ve Škole Kněžek naučíte, začnete pomalu začleňovat do svého každodenního života, který se stane časem plným zázraků. Začnete vnímat krásy tvoření kolem sebe, náhody nebudou již více náhodami, ale plně vědomými sounáležitostmi toho, co si přejete a co konáte. Začnete se stávat strůjkyněmi svého osudu, tvořitelkou krásy kolem sebe. K tomu vám samozřejmě pomohou i sezonní obřady či další semináře speciálně určené pro kněžky, které většinou vedou zahraniční lektorky. Probíhá též měsíční setkávání kněžek v Chrámu Harmonie v Brně (www.chramharmonie.cz/), kde sdílení zážitků a dojmů pomáhá každé nové kněžce začlenit své talenty do normálního života. Další integrací poslání kněžky do normálního života je spolutvoření akcí pro veřejnost. Ať už se to týká zmiňovaných veřejných sezonních obřadů, nebo osobních rituálů k různým životním změnám. Nepochybně i tvoření Konference Bohyně bylo velice stmelujícím a sebevědomí dodávajícím prvkem k tomu, aby žena—kněžka zacítila smysl a potřebu svého konání ve společnosti.

Co se týče peněz či ohodnocení, nevidíme v tom nic nepřirozeného. Každý, kdo dělá svou práci dobře a přináší tím druhému člověku, společnosti či celému světu léčení, radost či potěšení, je za svou práci či službu dobře odměněn. Je to takzvaná výměna energií. A tou energií jsou v dnešní době většinou peníze. V některých případech ale fungují i různé jiné výměny, například služba za službu či výrobek za službu. Myslím si, že mýty týkající se placení za seberozvoj či takzvanou duchovní práci, by měly z naší společnosti vymizet. Každý z nás má možnost si vybrat, za co zaplatí. Zda za drahé značkové džíny nebo za víkendový seminář nebo obřad. A jistě mohou mít tyto zcela rozdílné subjekty stejný prvotní přínos — což je radost. Jaké to má další aspekty pro život a jeho hodnoty, bych nechala na laskavém čtenáři.

Kněžky Bohyně se jistě necítí jako kouzelnice či nějaké šarlatánky, které dokážou vše změnit nějakým kouzlem. Náš přínos a poselství jsou jednoznačné: pomoci všem bytostem znovuobnovit zdroj své síly a naučit je znovu vnímat svět kolem sebe jako prostor pro šťastný život. Inspirovat svým konáním a obnovit vědomí, že jsme strůjci svého osudu a že to, jak mluvíme, jak přemýšlíme a co konáme, se odráží do celého prostoru kolem nás a vytváří tím realitu bytí. Vůbec se nebráním moderním vymoženostem, ale všeho je potřeba užívat uváženě. Rozeznat tu hranici, kdy je to ještě prospěšné, a kdy už jsme se dostali mimo bezpečnou hranici, je také jedním z velkých umění dnešní doby. Harmonie by mohla jedním slovem vyjadřovat to vše.

Autorka je spoluorganizátorkou Konference Bohyně.

Konference Bohyně z pohledu jejích organizátorek

První Konference Bohyněv Čechách i na Moravě se konala 30. 6. — 3. 7. 2016 v Dolních Věstonicích. Jejím podtitulem bylo Oslava Venuše a úcta ke kořenům. A právě uctění svých předků a znovunapojení se na jejich moudrost bylo motivem této krásné akce na Pálavě, která je právě pro mnoho žen, ale i mužů místem, kde se opravdu můžete rozpomenout na ony časy Harmonie. Více se můžete dozvědět na www.konferencebohyne.cz.

Konference Bohyně byla pro mne velkým milníkem na cestě k propojení se nejen s tzv. Velkou Matkou, planetou Zemí, místem, na němž žijeme a které nám dává vše potřebné k životu, ale také startovní čarou ke splnění velkého snu spolutvoření a propojení žen z Čech, Moravy i Slovenska. Byla to pro nás kněžky velká výzva uplatnit všechny naše talenty a ony teorie o tom, co to vlastně znamená být znovu kněžkou. A my jsme to zvládly zcela nad očekávání. Bylo to jako velký sen, který se vám tolikrát zdál, který byl již tolikrát tak blízko a který se konečně splnil. Celý průběh Konference se nesl v hlubokém propojení s našimi předky, jejichž patronkou se pro nás stala Věstonická Venuše a Pálava. Propojení se s takto hlubokými a nádhernými energiemi nás i účastníky Konference Bohyně obdarovalo velkou zásobou energie a inspirací pro další naše kroky. Zažili jsme hluboké stavy rozpomenutí se nejen na to, co bylo, ale také na to, kdo opravdu jsme. Všichni lidé, kteří se zde sešli, spolu zacítili krásné chvíle radosti z jednoduchosti bytí. Všem moc a ze srdce děkuji a těším se na příští rok.

Vénera Mikulášková, spoluorganizátorka

Pro mne byla naše konference splněním snu, který v sobě nesu od mé první návštěvy anglické Konference Bohyně v Glastonbury v roce 2003.

Byla to možnost dát lidem příležitost na vlastní kůži zažít a prožít to, co pro mě představují hodnoty „Hnutí Bohyně“:

Propojení lidí, kteří usilují o změnu ve světě směrem k většímu respektu k přírodě, pochopení skutečnosti, že veškerý život na planetě je propojený, že my lidé nejsme pány tvorstva, ale součástí velké rodiny jedné společné matky Země. Pochopení, že rozdělení světa na „my“ a „vy“ je iluze — dědictví dualitního světonázoru, který přinesly společenské systémy postavené na hierarchii a dominanci. Poznání, že velkou část naší lidské historie to takto nebylo — že mýty o „Rajské zahradě”, “Atlantidě“, „Zlatém věku“ a jiné nejsou utopie, ale převyprávění dávných vzpomínek na to, že lidé jsou schopni žít ve větší rovnosti a harmonii.

Pokud o tom někdo pochybuje, vřele mu doporučuji zajet si na Krétu a strávit pár hodin v Archeologickém muzeu v Heraklionu, kde stovky artefaktů vyprávějí o poslední evropské rozvinuté společnosti, postavené na těchto hodnotách a vydávají svědectví o tom, v jaké pohodě jsme my lidé schopni žít, když pochopíme, že všichni jsme děti jedné „Matky“ a svět je v podstatě přátelské místo, pokud my sami z něj nevytvoříme peklo.

Kateřina Kramolišová, spoluorganizátorka