Mať v kostiach periodickú tabuľku

V ruskom meste Karabaš sa nachádza jedna z najstarších tovární na spracovanie medi v industriálnej oblasti Čeľjabinsk. Karabaš a jeho okolie boli v roku 1996 ruským ministrom životného prostredia vyhlásené za zónu ekologickej katastrofy. O tom, aké to je, keď toxické znečistené prostredie nazývate domovom, sa dozvedáme z výpovedí miestnych obyvateľov, expertov a aktivistov. Dôležitým doplnkom filmu sú titulky, ktoré nám sprostredkovávajú fakty a informácie, čo nezazneli v rozhovoroch s miestnymi. Hlavný príbeh však rozprávajú ľudia, na kamere nevidíme žiadneho reportéra, ktorý by kládol otázky. Dokument tak pôsobí prirodzene a plynule.

Film tiež veľmi efektne pracuje s hudobnou zložkou. Zábery absolútne zdevastovanej krajiny vynikajúco podčiarkuje nevšedná hudba, pôsobiaci takmer psychadelicky, miestami až zlovestne. Keby sa hudobná skupina Fallgrapp rozhodla skomponovať ekologicky angažovaný album, mohol by znieť nejako takto. Popri obraze teda tvorí dôležitú súčasť umeleckého dojmu Medených hor aj zvuk.

Aj tak to jeme

Kam až môže zájsť ignorancia systému, ktorý chráni niekoľkých ľudí pred dôsledkami toho, že iným ľuďom zničia domov? Zdá sa, že ďaleko. Film nie je iba výpoveďou o stave znečistenia jedného regiónu, nesie aj sociálne témy — nemožnosť brániť sa mašinérii priemyslu — či štátu — so všetkými dôsledkami, ktoré to prináša. Miestni obyvatelia opisujú šokujúce detaily, ktoré sa z našich európskych gaučov pri sledovaní filmu zdajú až neuveriteľné. „Aj tak to jeme,“ krčia plecami ľudia nad otrávenými plodinami, ktoré vypestovali. „Nemáme z čoho vyberať.“

Na pozadí konštatovania staršej obyvateľky regiónu, že kosti tunajších ľudí obsahujú „celú periodickú tabuľku prvkov“, je cítiť ťažoba, no dominuje jej odovzdanosť a rezignácia. „Kedysi to tu bolo pekné…“ Karabaš dožíva, úmrtnosť v strednom veku je vysoká.

Keby sa niekam dalo zájsť…

Azda by posolstvo, ktoré film nesie, nebolo až tak mrazivé, keby v ňom neboli deti s vnútornými popáleninami od továrenského plynu. A rodia sa ďalšie. Vidíme znepokojivé zábery na detské kočíky. Neslávne známy ukrajinský Černobyľ po jadrovom výbuchu pôsobí v istom zmysle menej apokalypticky — odtiaľ ľudia aspoň odišli. No zdá sa, že i miestni tínedžeri si už akosi zvykli na sivé mesto plné sivých domov, sivých stromov a sivých ľudí, mesto, v ktorom v zime padá čierny sneh. „Keby sa len tak niekam dalo zájsť… A ten plyn keby nebol.“

zdroj: Copper Mountains

Možno nie je ako odísť, možno už ani prečo. V závere filmu sa dozvedáme odbornejšie informácie o trvalých zdravotných rizikách medi, spolu s vyhliadkou ťažobného priemyslu, plánujuceho otvoriť ďalšiu ťažbu medi v neďalekom meste Tominsky.

Môžeme si domyslieť, akým smerom sa bude v postsovietskom štáte osud regiónu odvíjať ďalej. Každopádne pokiaľ chcete stráviť piatkový večer pripomenutím si, akí sme privilegovaní, pretože v našom bezprostrednom okolí sa ešte stále dá žiť, Medené hory sú pre vás to pravé.

Měděné hory (Copper Mountains). Režie: Carolin Kloss. Finsko 2018, 45 minut. Autorka studuje na Katedře environmentálních studií FSS MU.

Tento film můžete společně s desítkami dalších zhlédnout ve dnech 4.-7. prosince 2020 na webu festivalu EKOFILM.