Buddha a Mao — Lhasa v roku zeme a zajaca

Lhasa, „mesto bohov“, mesto, ktoré bolo v minulom storočí cieľom početných neúspešných a často tragicky končiacich výprav európskych cestovateľov. Dnes sa síce do Lhasy možno dostať i lietadlom, no návštevníka nevítajú zlaté strechy paláca Potala — pohľad podrobne a emotívne opisovaný v cestopisoch, keďže symbolizoval dosiahnutie cieľa —, ale dlhé a špinavé ulice, popri ktorých sa tiahnu malé továrne, panelové sídliská a najmä rozsiahle komplexy kasární. Na prvej väčšej križovatke víta príchodzieho obrovská železná tabuľa s nápisom „Milujte vlasť, milujte Lhasu, bojujte proti separatistom, zachovajte jednotu štátu“. Dvakrát — v čínštine a v tibetčine. Rovnako aj križovatka pred touto tabuľou je zabezpečená dvoma spôsobmi: semafory síce fungujú, ale pre istotu ju zároveň riadi policajt.

Lhasa a La-sa

Najneskôr v týchto miestach návštevník Lhasy pochopí, že musí zabudnúť na všetky opisy starej Lhasy od Heinricha Harrera či malebné zábery z filmu Kundun. Lhasa je dnes už aj La-sa, tak totiž znie čínsky tvar názvu mesta. Lhasa a La-sa dve mestá s dvoma jazykmi, dvoma obyvateľstvami, dvoma takmer presne vymedzenými teritóriami a niekoľkými miestami, kde sa životy Číňanov a Tibeťanov predsa len dotýkajú. Stará Lhasa mala síce vlastnú patrónku, buddhistické božstvo Päldän Lhamo, ale dnes by Lhasa mala mať patrónov dvoch: Buddhu Šákjamuniho a Mao Ce-tunga, keďže tieto dve — také rozličné — historické postavy poznačili charakter dvoch rozdielnych polovíc dnešnej Lhasy. Mesto ako symbol čínskych filozofických princípov jin a jang znázorňujúcich dialektické premeny protikladov bytia. Dejiny Lhasy siahajú do I. polovice 7. storočia, keď sem presunul svoje sídlo panovník Songcän Gampo, zakladateľ Tibetskej ríše. Po jej rozpade Lhasa síce stratila svoje dominantné postavenie, ale keď 5. dalajlama Ngawang Lozang Gjamccho roku 1642 opätovne zjednotil Tibet, Lhasa sa definitívne stala politickým, ekonomickým a kultúrnym centrom celej Tibetskej náhornej plošiny. Vtedy bola postavená aj väčšina budov starej Lhasy, kde ešte v polovici 20. storočia žilo asi desaťtisíc obyvateľov. Dnes ich v Lhase a La-se žije 150 tisíc.

Chrám Džókhang

Srdcom starej Lhasy je buddhistický chrám Džókhang, najposvätnejšie miesto všetkých vyznavačov tibetského buddhizmu. Džókhang od nepamäti ako magnet priťahoval veriacich Tibeťanov, Mongolov, Burjatov, Bhutánčanov i Ladačanov, ktorí púť do Lhasy pokladali za príležitosť vytvoriť pozitívnu karmu. Podobne ako každý jin obsahuje aj element jang a naopak, tak aj jadro Džókhangu, symbolu tibetskej identity a tradície, tvorí zlatá socha Buddhu Šákjamuniho, ktorú Songcän Gampovi priniesla jeho čínska manželka, princezná Wen-čcheng. Džókhang v 60. rokoch počas kultúrnej revolúcie fungoval ako skladisko a ubytovňa pre červené gardy, ale dnes sa pred jeho bránami opäť klaňajú stovky veriacich, aby tak vzdali úctu Buddhovi. Po vstupe do hlavného chrámu sa plní očakávania pomaly presúvajú z jednej svätyne do druhej opakujúc modlitby a prinášajúc pri jednotlivých oltároch obete. V zadnej časti ponurého chrámu presiaknutého ťažkou vôňou jačieho masla vychádzajúcou z obetných lampičiek sa nachádza socha Buddhu. Mao sa síce usiloval Tibeťanov presvedčiť, že náboženstvo je ópiom ľudstva, ale obrovské prúdy tibetských veriacich z najrozličnejších sociálnych i vekových vrstiev svedčia o tom, že päťdesiat rokov socializmu nedokázalo v mysliach ľudí potlačiť buddhizmus, ktorý má v Tibete 1 300ročnú históriu. Asimilácia nie je riešením a Mao nikdy nenahradí v tibetskom panteóne Buddhu.

Pútnický Barkor

Staré mesto so svojimi krivolakými uličkami a poschodovými tibetskými domami je vybudované okolo Džókhangu. Najvýznamnejšie ulice — Barkor a Lingkor — sú vlastne pútnickými okruhmi, po ktorých celý deň prúdia zástupy veriacich. Stará Lhasa s malými obchodíkmi, remeselníckymi dielňami a reštauráciami, kde si možno zajesť tibetskú polievku thugpa, taštičky momo a smäd uhasiť jačmenným pivom čhang, si vzdorovito zachováva svoj kolorit. Pred vchodmi do reštaurácií cez závesy nakúkajú skupinky nomádov, aby aspoň na chvíľu zhliadli obrazovky televízorov, na ktorých sa odohrávajú dramatické súboje hongkongských bánd. Mesto však nezápasí iba so zubom času, ale aj s plánom na jeho modernizáciu vypracovaným čínskymi úradmi. Do jeho starých údov sa už zahryzli stavebné čaty, ktoré domy postavené z hliny a kameňov veľmi rýchlo menia na zaprášené priestranstvá čakajúce na novú výstavbu. Čaká vari Lhasu rovnaký osud ako mnohé iné čínske mestá, ktorých ekonomické reformy 80. rokov pripravili o tradičnú zástavbu? Bude ekonomická prosperita dôslednejšia a zhltne aj to, čo bolo pre kultúrnu revolúciu priveľkým sústom?

Brána do Lhasy vyfocena britskou expedicí v roce 1904.

Barkor, pútnický okruh okolo Džókhangu, naďalej dýcha atmosférou tradičného Tibetu — po obidvoch stranách ulice sú postavené stánky, kde možno kúpiť jačie maslo, obrázky buddhistických svätcov, staré náboženské texty či modlitebné mlynčeky. Medzi tibetskými vecami však tróni aj čínsky tovar: termosky s kvetinovými vzormi, tepláky, tenisky z vojenských zásob. Okruh Barkoru je miestom, kde sa pravidelne odohrávajú protičínske protesty a tak čínska moc všetko sleduje — rovno oproti vchodu do Džókhangu je policajná stanica, nad ktorou plápolá čínska zástava. Policajné kamery pozornejšie ako tretie oko hrozivých buddhistických ochranných božstiev pozorujú a zaznamenávajú všetko dianie. A keď sa návštevník po dlhej prechádzke úzkymi uličkami, v ktorých sa ukrývajú malé chrámy, na chvíľu zabudne a nechá sa opojiť zdanlivou harmóniou, ľahko sa mu môže stať, že vyjde na Barkor a takmer vrazí do modro-bieleho auta, v ktorom sedia štyria mladí a nič nechápajúci policajti so samopalmi a helmami, takmer jediní zástupcovia vládnuceho národa na tibetskom území mesta.

Novodobí nomádi

Stará Lhasa je zo všetkých strán obklopená novými štvrťami, ktoré vyrástli najmä v priebehu 80. rokov, keď sa výrazne zvýšil počet Číňanov v meste. Tí dnes tvoria približne polovicu obyvateľstva. Číňania prichádzali do Tibetu už od 50. rokov, keď ich sem systematicky začal presúvať štát. Boli to štátni zamestnanci: úradníci, vojaci, učitelia, lekári, ekonómovia. Mali prispieť k budovaniu nového socialistického Tibetu. Väčšinu z nich sem zlákali rozličné príplatky, ale takmer každý z tejto prvej vlny sa usiloval vrátiť sa po čase naspäť do centrálnej Číny a na ich miesto nastúpili ďalší.

Ekonomická reforma 80. rokov a najmä daňové úľavy a špeciálne dotácie centrálnej vlády určené pre Tibet spôsobili, že v Lhase sa objavil nový typ čínskych prisťahovalcov — malí podnikatelia prevádzkujúci obchodíky a hlavne čínske reštaurácie. Prostredie Tibetu im je síce rovnako cudzie ako štátnym zamestnancom, rovnako pohŕdajú Tibeťanmi a sťažujú sa na ich nehygienickosť a zaostalosť, nemajú vôbec záujem spoznať tibetskú kultúru či nadviazať osobné kontakty s Tibeťanmi, ale zarábajú pomerne slušne a získané peniaze investujú do ďalších podnikateľských aktivít vo svojich čínskych rodiskách.

Na Barkoru, foto: Luca Galuzzi.

Aj títo Číňania však svoje pôsobenie v Lhase vnímajú iba ako krátkodobú epizódu, ktorá má prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne — novodobí nomádi striedajúci svoje mestské obydlia podľa momentálnej ekonomickej situácie a nezrastajúci s prostredím, ktoré ich obklopuje. Pre väčšinu Tibeťanov nereprezentujú iba dominantný národ, ale zároveň sú nevítanými konkurentmi v boji o utrhnutie si aspoň kúska prosperity. Ekonomická reforma síce zvýšila životnú úroveň Tibeťanov, ale najmä mestské obyvateľstvo nestačí konkurovať prílivu Číňanov prichádzajúcich s fungujúcimi kontaktami na centrálne oblasti a schopných rýchlo nadviazať veľmi blízke vzťahy s miestnymi čínskymi úradníkmi. Veľká časť tibetskej mestskej populácie je nezamestnaná, rozmáha sa dezilúzia a alkoholizmus. Možnosť spoločenského uplatnenia v mestách, kde v štátnom aj súkromnom sektore dominujú Číňania, je malá a rodičia posielajú svoje deti často do indického exilu. Aj Tändzina, 21ročného lhaského mládenca, poslali jeho rodičia do Dharamsaly, exilového sídla 14. dalajlamu, kde už šesť rokov študuje vďaka finančnej podpore neznámej švajčiarskej rodiny a na prázdniny sa vracia do Lhasy. Indická skúsenosť iba zvýšila jeho odpor voči Číňanom, zbavila ho akejkoľvek lojality voči štátu, ale Tändzin si zároveň uvedomuje, že sa odcudzil aj svojim vrstovníkom, ktorí sú zväčša bez práce a čas zabíjajú príležitostnými brigádami a najmä alkoholom.

Potala — sídlo dalajlamov

Za prvým betónovým prstencom škrtiacim starú Lhasu sa nachádza aj palác Potala, majestátne sídlo dalajlamov dokončené koncom 17. storočia. Roku 1959 14. dalajlama ušiel do exilu a odvtedy Potala zíva prázdnotou (Buddha vlastne učil, že všetky javy sú prázdne — čhö thamčä tongpaňi, jedna z prvých právd, ktorú sa naspamäť učia tibetskí mnísi). Vďaka osobnej intervencii Čou En-laja, čínskeho premiéra, ju počas kultúrnej revolúcie nepostihol osud väčšiny ostatných buddhistických stavieb v Tibete a zachovala sa takmer nepoškodená.

Palác Potala, 2006, foto: Ondřej Žváček.

Dnes slúži ako nádherné múzeum plné cenných buddhistických sôch a malieb nachádzajúcich sa v nespočetných komnatách paláca. Zástupy Tibeťanov sa presúvajú po presne vytýčených trasách lemovaných hasiacimi prístrojmi a dvojjazyčnými zákazmi fajčenia, fotenia, prekračovania zábran… Palác Potala čaká na svojho najdôležitejšieho obyvateľa, ktorý by jeho priestory dokázal zaplniť vlastnou charizmou. Pod Potalou na zahraničného turistu číhajú Tibeťanky predávajúce suveníry vyrobené v Nepále a neúnavne presviedčajúce cudzincov jednoduchou angličtinou: „Luky, luky, číp, číp.“ Okolo Potaly sa tiahne ďalší pútnický okruh, na ktorom možno okrem modlitebných mlynčekov a malieb buddhistických svätcov na skalách nájsť aj mystickú slabiku om symbolizujúcu tvar a zvuk, prejav duchovnej sily a absolútna. Om, prvá slabika známej modlitby om, mani padme, húm, sa nachádza v susedstve plagátika propagujúceho v čínštine zázračný liek na pohlavné choroby. Esencia stretnutia Buddhu a Maa. Potala je postavená na pahorku nazývanom Marpori, „Červený vrch“. Jeho pendantom je Čagpori, „Železný vrch“, nachádzajúci sa oproti Potale, na ktorom kedysi sídlila chýrna kláštorná medicínska škola. Nomen omen, koncom 50. rokov bola škola zničená a na jej mieste sa dnes týči ozrutná železná konštrukcia televízneho vysielača.

Pod Potalou sa rozprestiera najnovšia ilustrácia fyzickej kontroly tibetskej krajiny Čínou — rozľahlé vydláždené námestie pripomínajúce neslávne známe námestie Tchien-an-men v Pekingu (chýba iba Maovo mauzóleum), ktorému dominuje vysoký stĺp s čínskou zástavou. Na druhom konci sa týči pamätník „osloboditeľom“ Tibetu. Toto námestie je výsostným územím čínskych obyvateľov La-sy: v nedeľu sa sem prichádzajú fotografovať čínski dôstojníci pred svojimi novými vojenskými džípmi, ich deti sa môžu povoziť v autíčkach v tvare tankov, jaka (mimochodom, slovo jak je tibetského pôvodu) či Santa Clausa (!), čínski obchodníci sa nechávajú za pár jüanov vyfotiť na pozadí Potaly v prenajatom tibetskom kroji, aby mali čo poslať svojim príbuzným v centrálnej Číne. Na námestí je vystavená aj stará stíhačka, typický artefakt socialistického umenia. Akustickú atmosféru zabezpečujú výkonné reproduktory diskotéky v rohu námestia, ktoré prostredie znečisťujú zvukmi sladkých čínskych šlágrov. Nečudo, že tu Tibeťanov takmer nevidno. Z námestia sa rozbiehajú široké ulice: Pekingská ulica, Ulica oslobodenia, Ľudová ulica — názvy svedčiace o teritóriu svojského chinatownu. Tejto časti mesta dominuje obrovské súsošie dvoch pozlátených jakov, originálny hold Číňanov tibetskej kultúre. Dôstojne mu sekunduje prvý lhaský mrakodrap — modrastá budova čínskych telekomunikácií. Popri nej sa krčia čínske obchodíky a reštaurácie, pred ktorými vysedáva čínsky personál a s nádejou čaká na ďalšieho zákazníka. Niektoré obchodíky už majú vylepený nápis „na prenájom“, čo svedčí o tom, že „putovanie na západ“ Číňanom dnes už nemusí bezpodmienečne priniesť profit. Šedivé a prázdne ulice, ktoré sú kde tu lemované smetiskom, na ktorom sa popásajú kravy a preháňajú sa psy. Bezútešnosť, neporiadok, prach, nezáujem, anonymita, veľké štátne investície, ktoré nepriniesli žiadaný efekt. Rezervácia väčšinového národa, ktorý nezvládol deklarovanú civilizačnú misiu. „Mesto bohov“?

Mao a Buddha

Za hranicou Lhasy opäť začína Tibet. Tibet malých dediniek, vysokohorských planín osídlených nomádmi a obnovených kláštorov. Niektoré sa nachádzajú v bezprostrednom susedstve mesta. Kláštor Sera bol založený roku 1419 a v obrovskom komplexe kedysi sídlilo niekoľko tisícok mníchov. Dnes ich tam žije niekoľko stoviek. Ešte pred dvadsiatimi rokmi tam nebol ani jeden. Prechádzam medzi jednotlivými chrámami a obydliami mníchov. Počuť monotónne sa opakujúce modlitby, pútnici prinášajú do chrámov obete, mnísi zametajú schody vedúce do chrámu, mladí debatujúci mnísi sa pripravujú na skúšky. Zdanie normality — napokon podľa Buddhu sú všetky javy iba výtvorom našej mysle a reálne neexistujú. V zadnej časti kláštora nachádzam zničené chrámy s poškodenými buddhistickými freskami. V jednom dvore na stenách vidno neporiadne zatreté heslá z kultúrnej revolúcie. Čítam útržky: „…pod vedením Mao Ce-tungových ideí…“, „…zostrime triedny boj proti…“, „revolučný výbor“. Na jeden plagát z kultúrnej revolúcie ktosi rukou dopísal čínskymi znakmi: „Prosím zachovať, toto je už kultúrna pamiatka.“ Paradoxy dnešného Tibetu — treba sa tešiť z toho, že na stenách možno nájsť takéto svedectvá. Sú dôkazom, že daná budova šesťdesiate roky prežila. Na rozdiel od stoviek mníchov či napríklad kláštora Gandän úplne zničeného delostreleckou paľbou. Náhle prerušený rozhovor so starším mníchom potichu naznačujúcim, že tí dvaja Tibeťania, čo práve vošli do chrámu, sú tajní. Nedôverčivosť, podozrievavosť, strach, syndrómy ťažkej doby, ešte sa na ne pamätáme aj my. Na bráne jednej budovy svieti dvojjazyčný nápis „úrad demokratickej správy kláštora Sera“ — sídlo predĺženej ruky čínskych úradov dohliadajúce na všetky aktivity kláštora.

Mniši v klášteře Sera, 2006. Foto: Luca Galuzzi.

Rozlúčka s mestom. Na ulici vedúcej k chrámu Džókhang zablúdim do obchodíku so suvenírmi. Tibetský predavač ponúka bronzové sošky: Mao a Buddha stoja vedľa seba. Mao zdvihnutou pravicou zdraví davy, ktoré ho dnes úplne ignorujú nielen v Tibete, ale už aj v Číne. Buddha Šákjamuni sedí v meditačnej polohe, pohrúžený do seba súc si vedomý atraktívnosti svojho posolstva. Buddha a Mao, susedia na poličke v obchode v Lhase v roku zeme a zajaca sedemnásteho šesťdesiatročného cyklu nazývaného rabčhung.