Modrá obloha cez obrazce v lopúchoch

Slovenskí umelci začali objavovať prírodu ako prostredie pre ich umeleckú tvorbu na konci 60. rokov. Je to obdobie paralelné s akciami amerického land artu, ale pohnútky slovenských umelcov boli odlišné. Nešlo napríklad o dobrovoľné ohradenie sa voči sterilnému galeríjnemu priestoru, ale o jeho násilné opustenie — totalitný režim vyžadoval oficiálne umenie a alternatívne názory zakazoval. Aj to bolo dôvodom, prečo sa pre umelcov príroda stala poľom slobodnej tvorivosti a voľnej kreativity, priestorom odtrhnutým od spolitizovaných galérií. Ako si všíma výtvarná teoretička Daniela Čarná, oproti vizuálne silným, megalomanským projektom land artu išlo v slovenskom kontexte skôr o úsilie riešiť etické a ekologické otázky spojené so životným prostredím, často vo forme skupinových stretnutí či diskusií a so zameraním skôr na konceptuálnu, nie formálnu časť. V našom kontexte teda hovoríme o okrajovom prúde, nie počtom umelcov alebo významom ich diel a akcií, ale v zmysle odklonu od oficiálnych, štátom propagovaných umeleckých programov. Kvôli tejto nulovej podpore zo strany štátu muselo ísť spravidla o projekty menej nákladné a okázalé, či rozmerovo skromnejšie.

K prúdu týchto konceptuálnych umelcov 70. až 80. rokov, ktorí hľadali východiská z totalitného režimu únikom do prírody, patril aj Michal Kern. Bol však jedným z mála, ktorí do prírody vstupovali najmä osamotene a ktorí svoju tvorbu do prírody ukotvili úplne — nikdy sa nepresťahoval do väčšieho mesta, aby bol bližšie súčasným umeleckým trendom, naopak, tvoril v ústraní, v krajine, ktorá mu bola známa od detstva — v Močiaroch pri Liptovskom Mikuláši. Preto má jeho tvorba v prúde konceptualistov a akčných umelcov zvláštne postavenie, tvorené úzkym vzťahom, aký s prírodou počas života nadviazal.

Rozhovory v prírode

Základným rysom Kernovho diela je intímny dialóg s prírodou. Umenie využíva ako prostriedok pre jej lepšie pochopenie, stáva sa preňho metódou spoznávania. Neusiluje pritom o zemné diela monumentálnych rozmerov, ako to robili zahraniční predstavitelia land artu (viz 7.G 6/2005). Práve naopak, jeho akcie poznačujú prírodu len minimálne — dotykmi, chôdzou, umiestňovaním zrkadiel. Vidíme to napríklad vo fotografii s nazvom Teším sa, že na mojej dlani je tieň trávy (1981), zobrazujúcej autorovu ruku, na ktorej sa odráža tieň rastliny. Jeho fotodokumentácia je často obohatená opisom/básňou/vysvetlivkou, ktorá dielo obsahovo dopĺňa a zvýrazňuje jeho lyričnosť. Vždyprítomnou líniou Kernovho diela je radosť z kontaktu s prírodou, ktorá vyplýva už z názvov jeho diel. Ide pritom o radosť z každodenných, zdanlivo banálnych stretnutí v prírode, kde sa umenie prelína s meditáciou či rituálmi. V kontraste s minimálnym vonkajším aktom totiž stojí intenzívny vnútorný prežitok — pri akcii Prvý sneh, prvý dotyk, prvá stopa (1983) popisuje Kern až mýtickú moc prírody: “bosou nohou vstúp do čistej plochy, príroda je svätyňa.”

Pre Kerna je veľmi podstatnou telesná prítomnosť v prírode. Už vstupom do nej sa akoby začínalo formovať umelecké dielo, ktoré dozrieva v priebehu meditácie, kontaktnosťou s prírodnými objektami. Väčšina Kernových akcií skutočne stojí v poli body artu — príroda takmer nikdy nie je zobrazovaná samostatne, takmer vždy ju Kern svojím telom pretvára — sú to zmeny jemné, ako dotyky a stopy, ale autorova prítomnosť je tu hlavným zdrojom námetov.

Vytvoril som líniu

Významné miesto má v Kernovej tvorbe motív putovania a chôdze. Aj chôdzu môžeme chápať ako snahu o meditáciu či stotožnenie s prírodou, ako základný kontaktný prostriedok, podobne ako tomu bolo u britských umelcov-chodcov Richarda Langa a Hamisha Fultona. Stopy Kern chápe ako doklady ľudskej existencie a prítomnosti človeka v prírode. Jeho kroky však nemusia viesť odniekiaľ niekam, dôležitý je samotný akt stúpnutia, veľmi často do nepoškvrneného snehu, kedy je kontakt človeka a prírody najviditeľnejší. Kern vyšlia-pava línie, priamky, kríže alebo kruhy, ktoré sú pre neho drobnými rituálmi. V jeho stopách, ako aj iných akciách, môžeme vidieť aj silný estetický rozmer — či už chtiac alebo nechtiac sú jeho výsledné fotografické záznamy vizuálne príťažlivé — niekde je to krása minimalistická, inde zas monumentálna, ako v prípade akcie Vytvoril som líniu, sám so sebou, svojim telom… (1982), kedy autorove stopy v snehu dotvárajú dramatický výzor tatranských hôr: „Vytvoril som líniu, bod po bode, krok za krokom. Zložil som ju s pocitov a zážitkov. Napísal som ju do snehu sám sebou (svojim telom). Sneh ju zakryje a jarné slnko roztopí a zostane len táto spomienka.“

Zrkadlá a tiene

V niektorých cykloch Kern opúšťa body artový prístup a jeho prítomnosť v prírode potvrdzujú len artefakty, ktoré v nej zanechal — zrkadlo alebo biely štvorcový papier. Cez tieto predmety Kern pozoruje tiene stromov a oblakov, ktoré sa zrkadlia v orámovanom priestore a vytvárajú nové štruktúry a obrazce. Príkladom je dielo Dvojité zrkadlenie (1978), v ktorom sa v dvojitom ráme fotografie a zrkadla odráža kôra brezy. Daniela Čarná chápe význam zrkadla v Kernovom diele ako sprostredkovateľa medzi racionálnym a organickým, medzi človekom a prírodou. Zároveň tieto predmety pomáhajú divákovi lepšie sa sústrediť na detaily, ktoré prírodné objekty vytvárajú. Kern tu dáva priestor pre tvorbu prírode a pri výstupnej fotografii necháva samotného diváka, nech výsledok posúdi. Vstup autora-umelca je minimalizovaný len na umiestnenie zrkadla alebo papiera a na cvaknutie spúšte pri dokumentácii akcie.

Umením k ochrane prirody?

Z Kernovho diela je zrejmé, že má k prírode veľmi blízky vzťah. Môžeme však za týmto vzťahom hľadať aj úsilie o jej ochranu? Myslím si, že aspoň v individuálnej rovine áno. Kernove práce sú hľadaním odpovedí na etické otázky týkajúce sa ochrany prírody, a aj keď sa neusiluje tvorbou priamo zlepšiť životné prostredie, jeho dielo nabáda k pýtaniu sa, hľadaniu filozofických stretnutí človeka s prírodou. Autor robí nevýrazné, všedné kúsky prírody významnými, ukazuje ich krehkosť a krásu, pričom spôsob, akým on sám do prírody vstupuje — nenápadne a s pokorou — nám ukazuje, ako by sme dialóg s prírodou mali viesť aj my.

Kern mapuje prírodu s drobnohľadom, pátra po detailoch a snaží sa ich pochopiť. V tom pripomína prírodovedca — jeho skúmanie je však predsalen odlišné. Pre pochopenie prírodných javov, rastlín alebo zvierat nemusí poznať názov druhu, teplotu prostredia, ani zloženie pôdy. Skôr sa sústredí na ich kontúry, farby, vône, štruktúry. Tak, ako iní konceptuálni umelci, tvoriaci v prírode, predstavuje aj Kernov umelecký prejav odlišné vnímanie prírody od toho vedeckého. Podstatne viac sa pri ňom pracuje s kreativitou, vnímavosťou a fantáziou — príroda nestojí ako objekt odtrhnutý od pozorovateľa, naopak, umelec je s ňou úzko prepojený. O tomto blízkom pute hovorí ostatne aj sám autor: „Od tých čias, keď som ešte ako dieťa behal pomedzi lopúchy na brehu Demänovky a začal som si uvedomovať modrú oblohu cez bizarné obrazce v lopúchoch a v daždi som sa tešil, ako steká voda veľkou kanelúrou stebla ku koreňom, od tých čias je toto môj ateliér v prírode a príroda v ateliéri.“

Kernovo poňatie prírody je však antropocentrické. Svojím fyzickým vstupom skôr pátra po povahe vzťahu človeka k prírode, ako by sa snažil zvýrazniť dôležitosť prírody samotnej. Zoznámenie sa s jeho dielom nás však môže veľa naučiť — hlavne tešiť sa z jednoduchej krásy prírody, ktorú nemusíme hľadať až v trópoch, národných parkoch alebo divočine, ale v najbližšom lese, lúke či parku.

Pre záujemcov o bližšie zoznámenie sa so slovenským environmentálnym umením odporúčam knihu Daniely Čarnej Z mesta von (2007). V čase publikácie článku by už mala byť na svete aj samostatná monografia Michala Kerna, ktorú vydáva Galéria mesta Bratislavy.