Dominika Sakmárová

Aby sme mohli folklór skutočne rozvíjať, musíme mu rozumieť

24. června 2023 /
foto: archiv Dominiky Sakmárové. Dominika Sakmárová.
„Nie som zástanca toho, aby sa všetky tradičné hodnoty nekriticky preberali a zachovávali,“ hovorí folkloristka zo Spiša Dominika Sakmárová. Ľudové kroje, najmä tie spopod Spišského hradu zbiera, opravuje, ale aj šije nové. Folklór promuje na sociálnych sieťach, ale i pri svojich pobytoch v zahraničí. Záleží jej na tom, aby sa toto tradičné oblečenie stalo súčasťou moderného šatníka a mohlo sa tak ďalej rozvíjať. Vyštudovaná sinologička, ktorá sa vo voľnom čase venuje folklóru, sa s nami porozprávala o komunitnom rozmere krojov, udržateľnosti ich výroby, ale aj o hodnotách spájaných s folklórom.

Koľko krojov máte vo svojom šatníku? Podľa fotografií na sociálnych sieťach ste vášnivou zberateľkou…

To, že zbieram kroje, je pravda, orientujem sa najmä na náš spišský región, okrajovo aj na Šariš a Zemplín, a pomaly sa mi darí túto pomyselnú mapu krojov pokrývať. Len zo Spiša vlastním kroje z vyše než dvadsiatich piatich rôznych obcí a veľmi sa snažím doplniť tie chýbajúce. Avšak pre každú obec existoval rôzny variant kroja na všedný deň, na sviatočný deň, na veľké sviatky, prípadne svadobný kroj, smútočný kroj, potom rôzne varianty pre rôzne časové obdobia. Dohromady sa tak dostanem možno k číslu štyridsať kompletných krojov, odhadujem. To však ešte nerátam novo ušité kroje (úsmev).

Nedávno ste zdieľala kroj aj ako predvianočný tip na darček. Ide o viacgeneračný dar? Ako taký kroj dlho vydrží?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že kroj bol odevom na každý deň. Presne tak ako je to dnes, pracovné kroje sa zodrali a zničili rýchlo, zatiaľ čo na tie sviatočné, vzácnejšie, si ľudia dávali omnoho väčší pozor, preto prežili celé generácie až dodnes. Nakoniec, aj moderné šaty, ktoré sú nám vzácne, sa môžu dediť niekoľko generácií.

Kroj ako nápad na darček ale určite odporúčam. Aj keď možno kompletný kroj neplánujete nosiť, aj jedna ručne vyšívaná súčasť môže byť peknou pamiatkou na vaše korene. A áno, ak sa oň budete starať, aj ten novo ušitý kroj prežije celé generácie. 

Čo pre vás znamená obliecť si kroj?

Čím viac sa o krojoch dozvedám, s tým väčšou bázňou sa do nich obliekam. Správne sa doň obliekať sa človek naučí za pár dní. Teraz však už pri každom obliekaní rozumiem tomu, prečo a aký má daný kus odevu strih, na čo odkazujú farby výšivky a vyšívané vzory, z akého obdobia pochádza látka alebo kto vyrábal slávnostnú partu. Nie je to už viac len kus odevu, ale kus histórie a kultúry. 

Chcú ľudia kroje ešte nosiť aj mimo svadieb či ľudových tancov?

Výnimočne. Mne je veľmi ľúto, že na jednej strane na Slovensku existuje veľa ľudí, ktorí sa usilujú o zachovanie krojového dedičstva, ale v porovnaní s inými krajinami sa táto tradícia nosenia krojov úplne uťala. Pre väčšinu ľudí existuje pojem kroj a moderný odev a hrubá čiara medzi tým. Napríklad v Južnej Kórei som mala možnosť vidieť, ako tamojší tradičný odev veľmi pekne plynulo prešiel do prvkov, ktoré sa využívajú v obliekaní dodnes, napríklad vo forme tradičného zapínania, strihov blúzok, vrstvenie sukní. Pozor, neznamená to prenesenie ľudového vzoru na moderné šaty, ako je teraz módne na Slovensku, ale celý odev strihaný ako kroj. 

V tomto zmysle ma vždy poteší, keď niekde vidím človeka, ktorý kreatívne zakomponuje nejakú súčasť kroja do bežného šatníka. Ja sama si niekedy vezmem krojovú vestu alebo sukňu, možností je naozaj mnoho.

Ľudové oblečenie je silne späté aj s tradíciami a začlenením sa do istej komunity. Každý región, alebo dokonca dedina mala výšivky, podľa ktorých sa príslušnosť dala rozoznať. Zachovali si kroje tento komunitný rozmer aj dodnes? 

Keďže sa venujem len Spišu a okoliu, ako som spomínala, mám možnosť spoznávať práve tieto drobné rozdiely medzi jednotlivými dedinami. Pre laika môžu kroje susedných obcí pôsobiť na pohľad rovnako, ale časom som sa naučila, že v jednej z nich vyšívajú na košele vtáčiky, a v druhej nie. V jednej skladajú sukne na trocha širšie sklady než v druhej a v ďalšej síce majú tiež zelené sukne ako v okolí, ale v trocha inom odtieni. Takže áno, mnohé obce sa dajú podľa kroja špecifikovať pomerne presne. 

Domikina Sakmárová (vlevo)

Dominika působí ve folklorním souboru Pirečko, foto: archiv Dominiky Sakmárové.

Inšpiráciou na výšivky a vzory na tomto ľudovom oblečení bola často príroda. Prečo?

Myslím si, že je to logické. Príroda predsa bola všetkým, čo ľudí obklopovalo, od svitania do mrku. Z prírody získavali obživu a trávili v nej celé dni, niet divu, že bola najväčším zdrojom inšpirácie. 

Nehovoriac o tom, že samotné kroje boli vyrábané z materiálov blízkych prírode, ako bavlna, ľan či vlna. Vy aj kroje šijete a upravujete. Dbáte popri tom aj na ich ekologickú udržateľnosť?

Toto je veľmi zradná otázka (úsmev). Ak chcem vyrobiť dokonalú repliku starého kroja, snažím sa nájsť originálne súčasti, ako domáce plátno z ľanu, stuhy z hodvábu, nie z polyesteru, a korálky zo skla, nie z plastu. Ale niekedy sa to jednoducho nedá a potrebné flitre alebo korálky už zoženiete len v plastovej podobe. 

Nemám na to jednoznačnú odpoveď. Dá sa ísť cestou toho, že kroj sa bude čo najviac podobať originálu a bude mať na sebe neekologické súčasti. Alebo presne naopak, dajú sa naň využiť lokálne, prírodné materiály za cenu toho, že bude jednoducho vyzerať inak. 

Vo výsledku si myslím, že ak ušitý kroj bude slúžiť dvadsať, tridsať rokov, je to pre mňa to najekologickejšie, čo môže byť. 

Venujete sa tiež upcyklácii starých krojov? 

Áno a s veľkou radosťou! Je potrebné však povedať, že k súčastiam starých krojov mám úctu a kým sú použiteľné, neupcyklujem ich, to by mi bolo ľúto. No také časti, ktoré sa už nedajú opraviť, alebo sú príliš zničené, môžu poslúžiť inak, napríklad fragmenty výšiviek sa dajú zarámovať alebo prišiť k modernému oblečeniu. 

Spomínali ste, že ste istú dobu žili v Južnej Kórei, kde na jednej z univerzít majú aj katedru slovenského jazyka, na ktorej vyučoval váš manžel. Prezentoval tam aj slovenskú kultúru a ľudové tradície? 

Úloha zahraničného lektora je vždy tak trochu aj kultúrnou funkciou. K výučbe jazyka teda patrí aj predstavovanie slovenskej kultúry a tradícií. Preto prezentácia folklóru nikdy nemohla chýbať, a to vrátane krojov a ľudových piesní.

Ako na to študenti reagovali? Sú to predsa dve pomerne odlišné kultúry.

Myslím, že každý sa rád obliekol do kroja, je to predsa len farebné a ľúbivé. Plusom sú pekné fotky, a to je v Južnej Kórei pomerne dôležitý faktor. Ale ako som už spomenula, Južná Kórea je pomerne špecifický prípad, pretože tamojšie kroje sú veľmi časté, existuje tam množstvo požičovní, ľudia ich nosievajú na svadby a životné jubileá. Preto pre Kórejčanov vôbec nebolo zvláštne vidieť, že nejaká iná kultúra má taktiež podobný tradičný odev a prezentuje sa ním. 

Aj keď žijete striedavo na Slovensku a v zahraničí, stále vediete folklórny súbor Pirečko. Ako sa tomuto súboru počas roka darí? Pandémia musela byť pre folkloristov iste ťažká, nemohlo sa vystupovať ani schádzať…

V tomto mi pandémia prišla vhod, pretože som ju strávila v Južnej Kórei, tak či tak by som sa folklóru mohla venovať len na diaľku. Bolo mi síce ľúto, že sa nemôžem zúčastniť svadobných čepčení a iných spoločenských akcií, ale namiesto zúfania si som tento čas využila produktívne, na šitie nových krojov a iné veci, na ktoré počas iných, rušných sezón nezostáva čas.

Dominika Sakmárová

Dominika Sakmárová a její sbírka krojů, foto: archiv Dominiky Sakmárové.

Ľudová kultúra v sebe skrýva často myšlienku sebestačnosti, návratu k prírode, a možno celkovo je v nej zakódované konzervatívne myslenie. Čo môže dnes folklór ponúknuť mladým ľuďom?

Neviem, či by som tieto idey nazvala konzervatívnymi alebo, ako sa implikuje, zastaranými. Práve naopak, ak im porozumieme správne a v celkovom kontexte, sú veľmi aktuálne aj pre mladú generáciu. Napríklad myšlienka sebestačnosti v zmysle využitia lokálnych plodín a surovín, spolužitie s prírodou v zmysle rešpektu k životnému prostrediu, šetrnosť, vyhýbanie sa plytvaniu, využívanie každého zdroja, či už je to potravina alebo látka, do posledného kusa a opakovane. To všetko sú veci, ktoré netreba vymýšľať nanovo, ale už tu dávno boli. 

Čoraz častejšie sa objavujú výstavy, iniciatívy či projekty s názvom Folklore is not dead, nakoniec je to témou aj nášho čísla. Pre vás zjavne nie je folklór mŕtvy. Čo môžeme urobiť, aby nielen prežil, ale aby sa ďalej rozvíjal?

Sama nad tým často premýšľam. Keďže sa venujem najmä krojom, skúsim odpovedať s ohľadom na tento aspekt. Môžeme sa usilovať zachovávať tradičné odevy naďalej, ako to robíme dnes, to čo ste nazvali tým „prežitím“. Udržiavať odevy zo začiatku dvadsiateho storočia, teda z jedného krátkeho obdobia našich dejín, pri živote. Staré, zachované kroje sa ale tak či tak raz rozpadnú. 

Alebo tieto odevy pre nás môžu byť odrazovým mostíkom — teraz máme poslednú šancu naučiť sa podľa nich šiť, vyšívať, paličkovať čepce a vyrábať party a tento súbor vedomostí, podávaný ďalej, môže vytrvať stáročia. Na základe toho môžeme tvoriť ďalej, skúsiť tieto strihy zakomponovať do bežného odevu, modifikovať, ak treba. Skrátka, rozvíjať tieto vedomosti a šíriť ich ďalej. Ako vo všetkom, aj vo folklóre platí, ak chceš pravidlá porušovať, musíš ich najprv dokonale poznať. To, že niekto bez rozmýšľania približne odkreslí výšivku a vytlačí ju na tričko, nie je veľká invencia ani rozvíjanie folklóru. Aby sme ho mohli skutočne rozvíjať, musíme mu rozumieť. 

S folklórom sú spájané aj niektoré negatívne aspekty tradičné spôsobu života — podradné postavenie žien, alkoholizmus, nacionalizmus, na Slovensku aj proruský panslavizmus. Snažíte sa pri svojej činnosti zohľadňovať aj tento kontext? 

Nie som zástanca toho, aby sa všetky tradičné hodnoty preberali a zachovávali nekriticky. Aj folklór a zvyky odrážajú konkrétnu dobu a konkrétnu historickú situáciu, a takto by sme na ne mali nahliadať. Naše korene a história sú niečo, čo nemôžeme zmeniť, ale môžeme sa z nich poučiť. Ak sa niekto na základe slovenského folklóru rozhodne glorifikovať ktorúkoľvek zo štyroch vecí, ktoré ste v otázke vymenovali, asi by som sa pousmiala, že mu porozumel len veľmi povrchne.

Pripravila Adriána Henčeková. Autorka študuje na Katedre environmentálnych štúdií na Masarykovej univerzite. Kontakt: adka.hencekova@gmail.com. Instagramový účet Dominiky Sakmárové najdete ZDE.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Pravidla pro komentáře: Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo smazat příspěvek, který nemá nic společného s tématem, obsahuje vulgarismy, rasistické a xenofobní vyjadřování či jiné urážky ostatních, obsahuje spam a komerční reklamu nebo je jinak nevhodný. Porušení pravidel může mít pro uživatele za následek dočasné nebo trvalé znemožnění vkládání dalších komentářů.

Upozornění: Publikovat články nebo jejich části, jakož i zveřejňovat fotografie a kresby z časopisu Sedmá generace nebo z jeho internetových stránek je možné pouze se souhlasem redakce.

Sedmá generace 1/2024 vychází v 2. polovině února.