Včelí kóan

„Tu jsem si objednala, tu čistou dřevěnou bednu, hranatou jako křeslo a těžkou tak, že se skoro nedá zvednout,“ začína americká poetka Silvia Plathová v roku 1965 svoju báseň Priviezli úľ. A pokračuje: „Okna nemá, nevidím, co to tam uvnitř je. Zvenčí je na ní jen malá mřížka, nikde žádný východ. Přikládám k mřížce oko. Je tam tma tmoucí s rojivým pocitem afrických rukou, drobounkých a vysušených na export, rozhorleně šplhajících, černá přes černou.“ (Verše preložil Jan Zábrana.)

Každý, kto so včelami prišiel aspoň do letmého kontaktu, pozná tú tajomnú energiu vyžarujúcu zvnútra úľa. Tú tmu a bzukot, pocit súkromného priestoru, ktorý nie je vhodné narušiť. Čo sa v tej tme ale vlastne skrýva? Ako to definovať? Je tam vnútri niekoľko desiatok tisíc včiel, zladených v dokonalej harmónii? Alebo naopak len jeden jediný organizmus, včelstvo?

Otázka, či je včelstvo jediným organizmom, alebo naopak kolóniou pozostávajúcou z mnohotisíc členov, je zrejme neriešiteľná. Pre oba pohľady existujú dobré argumenty: na jednej strane sa totiž každá jednotlivá včela či trúd rodí, starne a umiera, tak ako hociktorý iný živý tvor. Na strane druhej ale existencia trúda či robotnice nedáva bez celku včelstva zmysel. A ak by sa len tak rozleteli do lesa či na lúku, neprežili by. 

A predsa má zmysel sa túto otázku pýtať a uvažovať nad ňou. Nie preto, aby sme našli definitívnu odpoveď, ale preto, aby v našom vnútri pomaly pracovala, tak trochu ako zenbuddhistický kóan. Kde sú vlastne hranice organizmu? Kde sa končí jeden živý tvor a začína sa ďalší?

Rozostrená identita

Podobných zenových hádaniek nám svet prírody ponúka neúrekom. Je lišajník jediným organizmom, alebo skôr ustáleným spoločenstvom viacerých živých tvorov? (Píšem viacerých, a nie dvoch, pretože k hubám a riasam sa obvykle pridávajú i kvasinky či baktérie.) Máme považovať les, ktorého stromy sú v pôde poprepájané tisíckami kilometrov hubových vlákien, za spoločenstvo, alebo za akúsi formu živej jednoty? A vôbec, nie je každý mnohobunkový organizmus v istom zmysle kolóniou buniek, ktoré počas miliónov rokov evolúcie prišli na to, že byť na jednej lodi je pre ne výhodnejšie?

Foto: PxHere.com.

Takéto otázky môžu znieť ako akési intelektuálne cvičenie. Snáď sú zaujímavé, ale užitočné sú tak nanajvýš pre študentov filozofie či biológie. Napokon, koho v bežnom živote trápi identita lišajníkov? Pocit abstraktnej dišputy sa ale rýchlo vytratí, keď si začneme podobné otázky klásť o nás samých. Poďme to skúsiť: kde sa začína a kde končí ľudská bytosť?

Samozrejme, z praktických dôvodov je dobré postulovať pevnú ľudskú identitu. Každý z nás má meno, rodné číslo, občiansky preukaz, právo voliť či trestnoprávnu zodpovednosť. Všetky tieto bežné súčasti života pritom nie sú mysliteľné bez akejsi základnej, jasne stanovenej identity. A predsa: keď prizrieme bližšie, začne sa práve táto identita, ktorej dôverne hovoríme „moje ja“, značne rozostrovať.

Sme ako lišajníky

Napokon, ani naše telá neprežijú bez symbiózy s inými organizmami. V ľudskom tele žijú tisícky rôznych tvorov: vírusy, baktérie, kvasinky, archeóny. Týchto organizmov v nás žije približne toľko, koľko máme vlastných buniek, a keby sme ich dokázali izolovať a zvážiť, šlo by o niekoľko kilogramov živej hmoty. Pár kilogramov, bez ktorých sa však nezaobídeme. Napríklad bez črevnej mikroflóry sa žiť nedá. A ani ona bez nás neprežije. Ktovie, možno sa naše vnúčatá budú v učebniciach biológie učiť, že Homo sapiens je symbiotickou jednotou, práve takou ako lišajník.

Môžete samozrejme namietnuť, že telo, ktoré sa beztak stále mení, predsa nezakladá identitu človeka. Sme predsa ďaleko viac než len naše telá. Máme vedomie, myseľ, a práve myseľ určuje jedinečnosť človeka. Ale i tu sa s nami príroda zahráva. Každý predsa musí spať a počas tých šiestich či ôsmych nočných hodín sa vedomie vytráca, rozplýva sa ako kus ľadu v jarnej rieke. Akou descartovskou res cogitans človek môže byť, ak tretinu či štvrtinu života o sebe buď vôbec nevie, alebo blúdi zmätenou krajinou snov? 

Ani v bdelom stave nie je myseľ prehľadnou, jasne ohraničenou entitou. Myšlienky, nálady a túžby prichádzajú z odkiaľsi z neznáma (Freud & následovníci pre toto neznámo vymysleli mená: predvedomie, podvedomie, nevedomie). Náboženské zážitky, umelecká inšpirácia, vnuknutie intuície: toto všetko sa v nás odohráva, a predsa z nás nepochádza. Nie sme dokonca nikdy sami ani vtedy, keď premýšľame: uvažujeme totiž v slovách a slová nie sú nikoho súkromným vlastníctvom. Bez spoločenstva niet slov a bez slov niet premýšľania. Nikto teda nikdy nepremýšľa sám. 

Foto: PxHere.com.

A to sme ešte nehovorili o rodine. Na fotkách z osláv Vianoc či narodenín to vyzerá, že bežnú rodinu tvorí dvadsať či päťdesiat ľudí. Fotka je ale len momentka v čase. Ak by sme pridali čas ako štvrtý rozmer, uvideli by sme miesto niekoľkých desiatok oddelených bytostí jediný časopriestorový organizmus, ktorý rastie, delí sa a opäť sa spája. Verím, že keď japonský básnik Murakami Kijo v jednej zo svojich haiku napísal, že „zo zrkadla na neho hľadí otcova tvár“, nemusel to myslieť len ako metaforu. Sme i nie sme svojimi rodičmi i deťmi. A presne sa to definovať nedá: i to je kóan. 

Iná hranica

V predchádzajúcich odstavcoch sme hľadali hranice organizmu: včely, lišajníka, človeka. A príliš úspešní sme neboli. Ohmatali sme ale inú hranicu: hranicu ľudskej racionality. Tak napokon fungujú všetky kóany. Keď zenová majsterka nariadi svojmu študentovi, aby uvažoval povedzme nad zvukom tlesknutia jednej ruky, neočakáva, že študent za ňou príde s logickým, zrozumiteľným riešením. Dúfa skôr, že študent to napokon jedného krásneho dňa vzdá. Vzdá sa abstraktného premýšľania ako jediného nástroja porozumenia svetu. A vytvorí tak priestor na niečo iné: na vnímanie, jednoduché a bezprostredné.

Potom je možné nielen o svete prírody hovoriť, ale aj počúvať, čo svet prírody hovorí nám. Dajme slovo americkému environmentálnemu filozofovi Davidovi Abramovi. V knihe Spell of the Sensuous (Kúzlo zmyslov) píše: „Žabí chór, který unisono kváká na břehu rybníka, vrčení divoké kočky, která se vrhá na svou kořist, nebo vzdálené kejhání kanadských hus, které v hejnu odlétají přezimovat na jih, to vše zní ozvěnou afektivního, gestického významu, téhož významu, jenž vibruje našimi vlastními rozmluvami. (…) Naše vlastní řeč nás tedy nestaví mimo živoucí krajinu, nýbrž — ať už si toho jsme či nejsme vědomi — nás plněji vtahuje do svých štěbetavých, šeptajících, zvučících hloubek.“

A preto: ak vás tento text navnadil na to, aby ste si našli celú báseň Silvie Plathovej, či dokonca na to, aby ste zašli za včelami, položili ruky na rozohriate drevo letného úľa a započúvali sa do tajomného bzukotu, ktorý sa skrýva v jeho vnútri, dosiahol toho viac než dosť.

Autor je spisovateľ, lektor a šachový veľmajster, kontakt: jan.markos@gmail.com.